Vatikán: NAJMENŠÍ A NAJVÄČŠÍ - /2./

Pre svätú stolicu sa robí dobre

Jazda po Meste (prísne obmedzenie rýchlosti na 30 km/hod nekompromisne vynucujú príslušníci ústrednej dopravnej polície) nie je samozrejme jediným poslaním vozového parku. Treba napríklad udržiavať spojenie s vatikánskymi budovami v Ríme i mimo neho, ktoré majú exteritoriálne práva; sú to tri baziliky – San Giovanni in Laterano, San paolo fuori le mura, Santa Maria Maggiore – ďalej lateránske paláce, palác kancelárstva, organizácie Propaganda Fide, Svätého oficia, vikariátu; pápežovo letné sídlo v Castelgandolfo (dve vily); nemocnice Bambino Cesu na Gianicolu, jediná detská nemocnica v celej strednom a južnom Taliansku; priestranstvo okolo vysielača Vatikánskeho rozhlasu v Santa Maria Calleria na via Cassia (je to jediná stanica, ktorá vysiela do celého sveta bez retranslácie).

Kto pracuje pre Svätú stolicu a nie je vatikánskym občanom, má veľa výhod. Platy nie sú veľké, zato daňové úľavy áno, a pracovný čas určite nie je náročný: nielenže všetci odchádzajú domov s úderom štrnástej hodiny, ale v kalendári platnom v štáte za Tiberom je oveľa viac sviatkov než inde, od výročia nastolenia súčasného pápeža po výročie úmrtia pápeža predchádzajúceho. Keď zomrie pápež, dostávajú zamestnanci peňažnú prémiu, zodpovedajúcu stredovekému „právu na korisť“, na ktorý mali nárok príbuzní a služobníci pápeža. Okrem toho zamestnanci môžu dostať preukaz oprávňujúci využívať zásobovaciu službu Vatikánu a do nádrže auta si načerpať akékoľvek množstvo benzínu lacnejšieho o 30 percent než „vonku“. Pápež Pavol VI. síce vyhlásil, že „práca pre pápeža neznamená výhody ale obeť“, ale odbory, v ktorých sú organizovaní svetskí zamestnanci, vyhlásili v roku 1983 prvý štrajk na dvore zástupcu Krista. Druhý štrajk, ktorý sa konal koncom roka 1992, sa týkal podmienok dôchodkového zabezpečenia.

Právo na nádej má každý

Nedeľné omše a stredajšie audiencie znamenajú pravidelný kontakt s veriacimi. Ale každodenný prenos stanovísk pápeža a najvyšších miest rímskeho apoštolského centra katolíckej cirkvi do kolchozov na Ukrajine i do austrálskeho buša, do pueblos v latinskoamerickej mizérii i do enkláv kresťanstva v impériu polmesiaca zabezpečuje Osservatore Romano a Vatikánsky rozhlas.

Denník prináša hlavné články inšpirované najautoritatívnejším hlasom cirkvi, totiž Svätým otcom osobne, a v každom prípade je rozhodujúci pre kňažskú inteligenciu. Talianske vydanie, ktoré je hlavné, vychádza o 15. hodine, má minimálne množstvo reklamy, je dokonalé, aj keď zastaralé po grafickej stránke, čo napokon platí aj o tematickom rozvrhnutí (nedotknuteľný je úvodník literárnej rubriky, vychádzajúci v prvom stĺpci tretej strany). Redakciu tvorí asi tridsať redaktorov, pôsobiacich v prostredí, ktoré sa od iných podobných odlišuje iba tým, že k obyčajnému zariadeniu, stolom zavaleným papiermi, vyzváňajúcim telefónom a plagátom proti fajčeniu nerozlučne patria krucifixy, sväté obrázky a suveníry z pápežových ciest, ktoré nenašli inde miesto. Okrem talianskeho denného vydania vychádza Osservatore v piatich jazykových mutáciách raz týždenne a na Wojtylovo želanie mesačne jedno poľské vydanie.

K srdciam jednoduchých ľudí však hovorí jazykom zrozumiteľným a zároveň autoritatívnym rozhlas; denne im opakuje v 34 jazykoch vrátane esperanta, že právo na Nádej má každý a v každej situácii. Do rozhlasovej redakcie prichádzajú stovky ďakovných listov z najodľahlejších kútov sveta, kde počuli hlas blízkeho – či už vo vysielaní omše, ktoré im nahradilo neprítomného kňaza, alebo v programoch jazzovej hudby či praktických rád.

Vatikánsky rozhlas prináša miliónom katolíkov rozptýlených po svete najmä správy o pápežovi, ktorý je niekde ďaleko, a o jeho kráľovstve, rovnako vzdialenom.

Večný boj s časom

Ľudia, ktorí nie sú priamo vystavení styku s verejnosťou, ako napríklad vedci Pontifikálnej akadémie vied, si dovoľujú veľkú nezávislosť na „oficiálnych“ názoroch Svätej stolice. Tak napríklad Galilea Galileiho rehabilitovala cirkev až v októbri 1992, ale členovia Akadémie oddávna Galilea považovali za jedného zo svojich predchodcov. Vo svojom sídle, nádhernom zámočku Casina Pio IV, študujú katolíci, Židia, moslimovia, protestanti a hinduisti. Nespája ich náboženské krédo, ale vedecké hodnoty; zo sedemdesiatich členov je asi dvadsať nositeľov Nobelovej ceny. A medzi okruhy bádania Akadémie patrí astrofyzika, vývoj primátov, ale aj obchodné využitie umelých družíc Zeme alebo modely spoločenskoekonomického vývoja v chudobných krajinách.

Aj laicky uvažujúceho človeka očarí organizačná genialita Vatikánu, ktorý sa dokáže všestranne vysporiadať so spleťou protikladov medzi starým a novým, medzi prepychom a skromnosťou, medzi krajnou duchovnosťou a najnižším hmotárstvom, medzi encyklikami a rozpočtovými položkami výdavkov, medzi osvietenosťou a tmárstvom, medzi technicizmom a duchovnosťou a to bez toho, aby čo i len na chvíľu stratil kontrolu nad situáciou.

Usilovní škriatkovia, vykonávajúci všetky manuálne práce, potrebné na údržbu obrazov a kopulí, iluminovaných rukopisov a archívov, hrobov a desiatok miestností viac či menej utajených, sa nazývajú sanpietrini, remeselníci, ktorí od včasného rána bojujú proti fyzického chátraniu tohto štátu. Často ich môžeme vidieť v meste Vatikánu, ako sa v krkolomnom závese šplhajú po tých najvyšších stenách alebo starostlivo opravujú fresky v bazilike. Títo akrobatickí strážcovia umenia a pokladov zasvätených náboženstvu plnia aj iné úlohy, ako napríklad udržiavanie čistoty v múzeách a na verejných priestranstvách. Sanpietrini zabezpečujú operatívnu samostatnosť vatikánskeho štátu. Prirodzene, nielen oni, sú tu skupiny elektrárenských pracovníkov, ktorých starosťou je dodávať mestu prúd v prípade, že by Rím bol postihnutý katastrofálnym výpadkom.

Malý a zároveň obrovský

Zdá sa, že zlučovanie funkcií je pre Vatikán jednou z dogiem: dvadsaťpäť osôb povinných starať sa o záhrady zabezpečuje každé ráno pred prvou omšou aj odvoz pontifikálnych smetí. Ku koncu roka 1991 odpratali celkom 8000 metrákov tuhého mestského odpadu. A sedem stolárov nemá na starostli iba výrobu a opravu nábytku všetkých dôb a štýlov, ale ak treba, pôsobia aj ako architekti alebo geometri. Zvláštnosťou však nie sú ani mimoriadne špecializácie. Študenti bibliotekonomického učilišťa získavajú najvyššiu kvalifikáciu v knižnom reštaurátorstve. Riaditeľ vatikánskych múzeí je jedným z najpovolanejších historikov umenia na svete. A páter Boyle vyjadruje výstižne podstatu veci, keď hovorí: „Tento štát žije vo veľmi svojráznych dimenziách. Je zároveň maličký i obrovský, a je preto nútený zabezpečiť sa na úrovni čo najvyššej bez toho, aby plytval prostriedkami. Vatikán chce byť sebestačný, služby poskytované sú obmedzené, ale to neznamená újmu na kvalite.“ Čo má na mysli dopĺňa ešte lepšie slová, ktorými sa s nami páter Boyle lúči: „Tu sa nič nenecháva na náhodu“.

Posvätné kravy

Má pravdu. Ani mlieko, ktoré pápež pije na raňajky, nie je hocijaké. Pochádza od štyridsiatich kráv spásajúcich lúčiny okolo Castelgandolfa. Sú to vynikajúce dojnice s vynikajúcim mliekom. Tamojší pastieri ich volajú „posvätné kravy“.

Vzťah medzi Svätou stolicou a zvieratami sa riadi prísnymi pravidlami. Tým hlavným je úžitok, ktorý poskytujú. Veľmi obľúbené sú vtáky, najmä hrdličky, pretože svojím cvrlikaním a cukrovaním osviežujú ducha. Obľúbená je aj korytnačka na terase, kde sa zdržiavajú chlapci z „presiminára“, vatikánski miništranti. A veľmi obľúbené sú včely, pretože medom zo svojich úľov zásobujú vatikánsku kuchyňu. Psi nemali v duchovnom svete nikdy domovské právo. Ale v novembri 1992 padlo aj toto tabu: v novembri k pápežovi pustili jedného slepca, ktorého sprevádzal štvornohý priateľ.

/discovery/