Počúvajme tikot v nás

Veľa ľudí začína svoj deň konfliktom. Konfliktom medzi časom, ktorý ukazujú ručičky budíka, a časom na ciferníku ich vnútornej časomiery. Telo by ešte chcelo spať, ale súkolie hodín beží neúprosne.

Čas, ako ho poznáme z tých tikajúcich strojčekov, ktoré nosíme na zápästí, tu nebol od nepamäti. Je ľudským vynálezom, ľudia si sami na seba uplietli bič pravidelného delenia dní na hodiny, minúty, sekundy. Tento čas je rovnako umelou konštrukciou, ako sú stroje a mestá. Niekedy to cítime mimoriadne nepríjemne, ak mechanický čas je v nesúlade s naším vnútorným, biologickým časom. Ten totiž nebeží stále rovnako rýchlo, ale preťahuje sa alebo zrýchľuje podľa svojich vlastných zákonitostí. Takýchto vnútorných hodiniek bez ručičiek máme v hlave viacero.

Nepotrebujeme zlaté hodinky

Podľa jedných zistíme, či je ráno, obed alebo večer, ale môžeme aj odhadovať plynutie hodín a minút. S presnosťou týchto hodín to však nie je vôbec slávne. Väčšinou sa omeškajú a vyžadujú každodenné nastavovanie. To za nás zariadi pravidelné striedanie noci a dňa. Ráno nás vnútorný rytmus zobudí, naobed ohlási, že je čas jesť a večer nás zasa pošle spať. K vrcholnej aktivite nás vnútorné hodiny doženú predpoludním medzi 9. a 10. hodinou a popoludní medzi 15. a 17. hodinou. Okolo obeda na nás, naopak, pošlú útlm. Vnútorné hodiny určujú v našom tele aj javy, ktoré si vôbec neuvedomujeme. Významnými zmenami tak prechádzajú počas dňa napríklad hladiny hormónov v krvi. Najznámejší hormón, ktorý sa podieľa na chode vnútorných hodín, je melatonín, vylučovaný v noci maličkou žliazkou v mozgu. V noci sú však zvýšené aj hladiny ďalších hormónov, napríklad prolaktínu. Kortizol, hormón produkovaný pri strese, sa v krvi vyšplhá na najvyššie hodnoty počas úsvitu. Narušenie denného rytmu hormonálnych zmien sa môže prejaviť zdravotnými ťažkosťami. Ak hladiny prolaktínu nekulminujú v noci, ale cez deň, mení sa v tele hospodárenie s energiou. Menej spotrebúvame a viac ukladáme - tučnieme.

Vnútorná časomiera

Pozrie sa váš lekár na hodinky, keď vám meria teplotu? Ak áno, tak to neznamená, že sa niekam ponáhľa. Len sa snaží zohľadniť pri vyšetrení chod vašej vnútornej časomiery. Vie, že najvyššiu teplotu nameria pacientovi večer a že na minimum klesá telesná teplota ráno. Naobed vám nameria vyšší krvný tlak než podvečer. Pri kožných testoch na alergiu je najnižšia odozva ráno a najvyššia, naopak, večer. A jedno odporučenie: návštevy zubára by ste si mali nechávať na popoludnie, keď sme odolnejší voči bolestiam zubov. S tým, ako sa otáčajú ručičky našich vnútorných hodín, prechádzame nevedomky aj krízovými momentmi dňa. Pre astmatikov býva kritický čas pred rozvidnením, keď majú až stonásobne vyššie vyhliadky na záchvat. Infarkt alebo mŕtvica nás zasa najviac ohrozujú ráno. A nepriaznivé dôsledky srdcových ochorení sa najčastejšie prejavujú počas predpoludnia. Tieto skutočnosti možno využiť aj pri zefektívnení liečby. Taký prístup k boju s chorobami sa označuje ako chronoterapia. Tá využíva staré dobré lieky novým spôsobom. Lieky by sa mali podávať v najvhodnejšom dennom čase, keď môžu vykonať v tele najviac úžitku. Ak vás trápia bolesti sprevádzajúce zápal kíbov, utlmíte ich najlepšie popoludňajším užívaním liekov. Lieky proti reumatizmu zaberajú s najvyššou účinnosťou pri užívaní neskoro večer, rovnako ako lieky proti astme. Chronoterapeutický prístup sa skúšal aj pri liečbe nádorov. Aj rakovinové bunky majú svoj denný režim. Liek by ich mal zastihnúť vo chvíli, keď sú na vrchole aktivity a sú teda najzraniteľnejšie. Pre bunky nádoru hrubého čreva je kritická štvrtá hodina ranná. Druhá "kríza" na ne dolieha o štvrtej popoludní. Podávanie protinádorových liekov v tomto čase zdvojnásobilo účinnosť liečby nádoru hrubého čreva a výrazne znížilo nepriaznivé vedľajšie účinky liekov. Chronoterapia na svoje širšie uplatnenie ešte len čaká. Pri prieskume vyjadrili tri štvrtiny amerických lekárov odhodlanie chronoterapiu využiť, ale len každý dvadsiaty lekár bol do hĺbky oboznámený s jej zásadami.

Ovplyvňuje nás mesiac?

Mohlo by sa zdať, že ľuďom pracujúcim v noci môže pomôcť svit mesiaca. Ten je však na ovplyvnenie chodu vnútorných hodín príliš slabý. Skôr než svit luny spevovaný básnikmi sa s pozemskými organizmami zohráva príťažlivosť vesmírneho telesa. S približne dvanásťhodinovou periódou vzdúva mesiac hladiny oceánov prílivovou vlnou, ktorá dramaticky vstupuje do života morských tvorov. Mnohí sú existenčne závislí od toho, či sa dokážu na prílív a odliv s predstihom pripraviť.

Najznámejším príkladom tvora ktorého život sa odvíja od lunárneho cyklu, je tichomorský červ, nazývaný palolo. Ten vypúšťa dvakrát do roka do mora časti tela nabité rozmnožovacími bunkami a riadi sa pri tom mesačnými fázami. Čas "rojenia červov" vedia dopredu určiť aj domorodci, pre ktorých je palolo obľúbenou pochúťkou. Podľa niektorých vedcov prešiel človek počas svojho vývoja etapou, kedy žil na morskom brehu a hľadal si potravu vo vode. Vtedy sme sa vraj zbavili srsti a získali vrstvu podkožného tuku, ktorý nám v chladnej vode slúžil ako tepelná izolácia. Riadil sa náš dávny predchodca príivom a určovali rytmus jeho života tiež lunárne hodiny?

Na túto otázku niet jednoduchej odpovede. Samotná teória o morskej etape vo vývoji človeka zostáva kontroverzná. Ak sme však kedysi podliehali mesačnému diktátu, jeho vplyv postupom času výrazne zoslabol. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že s dvadsaťosemdenným cyklom mesačných fáz súvisí menštruačný cyklus žien. Jeho dĺžka však silno kolíše v rozpätí od 26 do 35 dní, a tak ide o závislosť prinajmenšom veľmi voľnú. Tým skôr, že ani u iných cicavcov nepozorujeme vplyv mesačných fáz na pohlavný cyklus samíc.Význam lunárneho cyklu na život človeka nemožno celkom vyvrátiť. Diktát 24-hodinového biologického rytmu určovaním striedaním dňa a noci je však oveľa tvrdší než vplyv 28-dňového rytmu zmien mesačných fáz.

Sme súčasťou prírody

Podobne je to aj v prípade ročných cyklov. Tie hrajú významnú úlohu v živote zvierat. Voľne žijúce zvieratá sa musia pripraviť na obdobie blahobytu rovnako ako na obdobie, keď sa len s vypätím všetkých síl udržia pri živote. Postupom času sa človek takýmto vplyvom vymkol a stal sa do určitej miery nezávislý na vonkajších vplyvoch. Ročný beh životného rytmu sa však u človeka aj naďalej prejavuje napríklad zimnými depresiami z nedostatku svetla. Aj keď sme sa obklopili civilizáciou a toto umelé prostredie podstatne zvýšilo našu nezávislosť na rytmoch prírody, niektorým biologickým diktátom sa vo väčšej či menšej miere nevyhneme ani dnes.