O čom spieva Dunajec

Rieka Dunajec, časť našej severnej hranice s Poľskom, je typickou horskou meandrovitou riekou. Preteká úzkou tiesňavou vyhĺbenou v mäkkých pieninských bralách a na konci dlhej púte ústia jej vody do Baltického mora na severe. Popri Dunajci viedla k nám historická soľná cesta z Poľska. Aj samotná rieka umožňovala dobrú prepravu tovaru na veľkú vzdialenosť. Pred 160 rokmi sa na Dunajci objavili i prví výletníci. Dnešní pltníci majú svoje plte zo smrekového dreva naložené turistami.

Tradičné plte vyzerajú na pohľad ťarbavo. Počas plavby však sledujeme rýchlo sa mihajúce dno, čo presvitá cez 35 cm vrstvu vody. Rýchlosť splavu závisí od výšky hladiny - tá kolíše medzi 20 - 110 cm a plavba trvá od 1 h 40 min až do 2,5 h. V roku 1934 dosahovala voda Dunajca až 662 cm! Kým sledujeme dianie na obidvoch stranách, v popredí sa objaví charakteristická dominanta Pienin - trojzubie vrchu Tri koruny. Skutočne pripomína kráľovskú korunu.

Na pravom brehu vidíme múry bývalého kláštora kartuziánov a neskôr kamaldulských mníchov. Obyvatelia tohto kraja ho pomenovali Červený kláštor podľa červených tehličiek lemujúcich a dekorujúcich okná kláštora. Prežiť v týchto prísnych reho- liach určite pomáhala aj krásna a nespútaná príroda. Medzi mníchmi vynikol najmä osvietenec Romuald Hadbavný, s ktorým sa spája prvý preklad Písma svätého do slovenčiny z r. 1750 a latinsko-slovenský slovník z r. 1763.

Najznámejšou postavou, aj vďaka mnohým legendám, je fráter Cyprián. Nepokojná duša, experimentátor a vynikajúci vedec sa preslávil herbárom s 272 rastlinami Pienin a Belianskych Tatier, s viacjazyčným popisom i lekárskym použitím.

Turistov však najviac zaujímajú jeho "lietajúce "pokusy. Z Troch korún sa vraj spúšťal na akomsi predchodcovi dnešného rogala. . .

Zaujímavý je pôvod dier v brale za Ostrou skalou - niektoré sú tmavé od dymu. V minulosti to boli prírodné udiarne na lososy, ktoré tiahli do mora. Posledného lososa tu ulovili v roku 1965. Potom čo Poliaci postavili priehrady na Visle, ich prirodzená cesta bola prerušená a do Dunajca museli ako náhradu nasadiť hlavátky.

Je tu množstvo zaujímavých zákutí a s nimi spojených príbehov.

Z hory Holica vyrastajú postavy siedmich mníchov, zakrádajúcich sa nocou za mníškou na druhej strane rieky. Aj o nich existuje niekoľko rôznych legiend s rovnakým koncom -všetci za svoje konanie skameneli. Rieku lemujú mnohé pramene:prameň lásky, storočný. . .

Podmienkou 100-ročného žitia je však nielen napiť sa, ale i každý rok opätovne navštíviť toto miesto. Pieninský biely potok je zasa stále biely, ani počas veľkých dažďov sa jeho voda nezakalí, nikdy nezamŕza.

V najpomalšom úseku -"Lenivé "je pieskové dno bez kameňov a malá hĺbka vhodná i na kúpanie.

Máme výhľad na pompéznu Sokolicu s Cukrovou homoľou. Na vode míňame "najväčšiu korytnačku v strednej Európe", bohužiaľ, len kamennú.

Všadeprítomné kačice, čajky, unikátny čierny bocian a asi 860 druhov motýľov sú však živé.

Za stále otvorenými "Svokrinými ústami "v stene brala obchádzame skaly Osobitá a Vylízaná až končíme v prielome Lesnického potoka. Dunajec tu opúšťa územie Slovenska a my musíme opustiť plť.

Lúčime sa s naším sympatickým a vtipným sprievodcom po Dunajci, s ktorým nám cesta rýchlo ubehla.

Poľské plte, ktoré sme celý čas stretávali na našej spoločnej rieke, splavujú ešte asi o kilometer ďalej. Na brehu je hraničný prechod do Poľska, kto má pas, môže pokračovať po súši.

Kráčame späť po Pieninskej ceste, čo stavali majstri z Apeninského polostrova ešte v rokoch 1908 - 1917. Snažíme sa rozoznať všetky skalné útvary, ktoré z brehu vyzerajú úplne inak.

Storočný prameň sme, nanešťastie, minuli. Ešte sa sem vrátime.

Dana Onofrejová