Kĺzavý pád očí horského pútnika

Mnoho ciest vedie na vrcholy - ciele najlákavejšie. Akoby v človeku pretrvávala Ikarova túžba, akoby sa chcel vyslobodiť zo zákonov príťažlivosti, hľadajúc aspoň pre svoj pohľad absolútnu slobodu ničím neobmedzeného rozhľadu do diaľok a obzorov.

Kým pohľad hore je povznášajúci, plný nádeje, pohľad dolu do dolín a priepastí vyžaduje odvahu a silu. Možno aj odtiaľ pochádza ten čudný a varovný pocit závratu. Hĺbka priťahuje priam magneticky, je v nej veľa osudového. Z nej vychádza všetok život, k nej stekajú sa všetky vody, tam dolu stretávajú sa všetky cesty, tam sa odohráva prevažná časť všetkých ľudských osudov, k nej sa treba opäť vracať. Tak možno na vrcholoch hôr a štítov, na voľných vzdušných hrebeňoch vidieť nielen azúrový priestor oblohy a diaľok, ale aj ich kontrast - kĺzavý let očí po strmých skalách, po prudko sa zvažujúcich horských lúkach, po vodopádoch mora kosodreviny a lesov.

Sú v horách miesta, kde sa taký zážitok priam ponúka: nemusí to byť však vždy pohľad z ro -zoklaných žulových obrov Vysokých Tatier, alebo z miest ťažko dostupných. kto raz stál na temer poslednom vrchole hrebeňa Martinských holí, na Kĺaku, na okraji jeho stometrového zrázu, nad mohutnou priepasťou celého toho priestoru vôkol, nevedel od nej odtrhnúť svoj pohľad. Sťa prova gigantickej galéry čnie jeho vrchol nad rozbúrenými vlnami nekonečných lesov, dolín, hrebeňov a úbočí. Pohľad sa v tých hlbinách utápa celkom beznádejne, človek nevdojak závidí vtákom, že môžu roztvoriť krídla a kĺzať sa dole v závratných špirálach. Taký okamih možno zažiť na malej terase pod oknom na Ohništi v Nízkych Tatrách. Nie vrcholy Ďumbiera, Kráľovej hole či Poludnice sú dominantami, ku ktorým sa upína zrak a obdiv pútnika, ale práve ten nezmerateľný kotol Jánskej doliny. Aký úžasný amfiteáter, bohato členitý, pestrý, farbistý je tam dolu.

Keď sa medzi Liptovom a Oravou zdvihol štíhly a majestátny Choč, ovládol v hlbinách svojich výhľadov okolitý kraj široko-ďaleko. Dnes mu žiaria v ústrety ligotavé zrkadlá Marskej a Oravskej priehrady.

Vysoko nad Rothovou dolinou v Slovenskom raji je biely strmý útes zakončený Kazateľnicou najviac pre dvoch veriacich. Odtiaľ padá pohľad rýchlejšie ako kameň. Norí sa do priepasti po hrotoch kopijí strmo vzopnutých smrekov, do divokého kaňonu, kde žiari potok zarezávajúci sa do skál.

Jeden z najkrajších pohľadov na Vysoké Tatry je z haligovských skál nad jaskyňou Aksamitka práve preto, lebo sa dvíhajú nad priepastnou hĺbkou svojich strmých zrázov.

Tak sa túla zrak pútnika raz po kvitnúcich lúkach, raz skáče po terasách bieleho vápenca, inokedy ide toboganom kamenného žľabu, či letí voľným letom plachtiaceho orla a opäť naberá nezabudnuteľné dojmy, pre ktoré prekonal tú dlhú cestu až na vrchol jesenného Rozsutca či Sninského kameňa.

Miroslav Kukačka