Z denníka chorej: Vyšetrenie II.

Nemocnica, do ktorej ma previezli, je stará komunistická stavba. Prístup lekárov ešte horší ako v predošlej. Prišli sme na neurológiu, ja s ihlou v ruke, za mnou pochodoval jeden zo štvorky záchranárov s infúziou. Dostali sme sa do miestnosti , kde už ležali dvaja pacienti, starší dedkovia, napojení tiež na infúzie. Mladá lekárka sa na mňa ani nepozrela, sestrička ma uložila na posteľ, infúziu dala na stojan, aby stiekla. Lekárka mlčky počúvala obra zo sanitky, ktorý ju informoval o mojom zdravotnom stave. Záchranári odišli. Doktorku odvolali na akési iné oddelenie. Setrička prišla ku mne a povedala mi, že musím ísť na CT, ktoré je na prvom poschodí a to bez doprovodu, lebo nemajú personál. Bolela ma hlava a tiež sa mi veľmi točila, ale keď ma teda poslali, tak som sa vybrala na prvé poschodie. Počas cesty mi ešte stihol vynadať zamestnanec v bielom plášti, že som zabudla zatvoriť akési dvere. Keď som konečne našla CT oddelenie, oprela som sa o stenu a čakala som..

 
Dvere sa otvorili a ja som podala sestričke výmenný lístok.
To Vás skutočne poslali samu? A čo keď sa povraciate, čo budem s Vami robiť??? Alebo keď mi tu odpadnete???“ Prísne na mňa zazerala. Bolo mi do plaču. Každý mi nadával, bolo mi zle a nevedela som, čo vlastne so mnou je. Bola som tu v teplákoch, v inom meste, syn bol doma sám a mne sa strašne točila hlava. Ľahla som si, spustili CT. Potom mi dali výsledok do ruky a zase som išla sama na príjem. Tu už mladá doktorka vyšetrovala oného deduška. Potom sa pozrela na môj lístok. Tvárila sa neprítomne a zase behala po oddelení. Zrazu ku mne prišla a pýtala sa ma, čo sa mi vlastne stalo a ako sa teraz cítim. Bolo mi už trochu lepšie. Spýtala som sa jej: „Bola to cievna príhoda?" Na čo ona prikývla a informovala ma , že prechodná, lebo sa mi do 24 hodín polepšilo. Hneď na to ma išla o niečom zase informovať, ale pozrela sa na dedka a začala sa venovať jemu. Tak, takto sa u nás baví s pacientom o vážnych zdravotných problémoch. Asi po piatich minútach sa pozrela zase na mňa a povedala, že už som ale v minulosti niečo také musela prekonať, lebo na ľavej hemisfére mám subakútnu ischemickú léziu. Tejto lekárskej terminológii som vôbec nerozumela. Potom mi oznámila, že by som mala ostať na oddelení na pozorovaní, čo som odmietla. Bolo mi ľúto syna, že bude doma sám. Spoliehala som sa na to, že si vybavím hospitalizáciu v mieste bydliska na internom oddelení. Až neskôr som si uvedomila, že som riskovala svoj život.
Podpísala som revers, vypísali mi papiere a poslali ma domov. To som ešte hodinu čakala na sanitku. Keď ma mladý sanitkár priviezol domov, pýtal si peniaze. Neviem presne koľko, bola to malá suma, no ja som ju nemala. Vybehla som hore. Syn hral nejakú hru na PC.
O mojom lístku v kuchyni, v ktorom som ho informovala, že ma odviezla sanitka, nič nevedel. Obed bol nedotknutý, pes behal po byte a štekal. Syn mi dal dve eurá. To boli všetky peniaze, čo sme doma mali. Nedávno som prišla o prácu a teraz ešte toto. Nešťastie sa na mňa stále lepilo. Zbehla som dole. Sanitkár sa na mňa súcitne pozrel a povedal: „Nič sa nedeje pani , tých pár centov za Vás doplatím.“
Bolo mi to strašne trápne, ale bol veľmi ľudský.
Večer mi bolo smutno. Že som po cievnej príhode, že syn len hrá na PC, a že si s ním vôbec nerozumiem. Trvá to už asi rok a pol, odkedy je v puberte. A tiež som sa bála, že som odmietla ostať v nemocnici. Ležala som a plakala. Bola som úplne, ale úplne bezmocná.
 
S. Nováková