Z denníka chorej: Nemocnica III.

 

Ležím v nemocničnej izbe a pozerám na stenu nado mnou. Celá je popraskaná. Sú na nej žlté fľaky. Vedla mňa odfukuje staršia pani.Občas zo sna zamľaská. Tak som sa sem predsa dostala, aj keď som nechcela. Až tu som zistila, ako som riskovala svoj život.
Doma ma štyri dni bolela hlava. Nemohla som sa zbaviť bolestí. Nakoniec som sama išla dobrovoľne k neurologičke. Tá mi povedala, že som mohla doma aj umrieť. Po chrbte mi prebehol mráz.
Hneď mi vybavila hospitalizáciu. Pane Bože, ďakujem Ti, že si mi pomohol.......
Za mnou leží pani Premúdra. Dala som jej tento prívlastok, lebo sa do všetkého rozumie. Akúkoľvek tému začnete, do všetkého mudruje. Nikdy som takých ľudí nemala rada. Ja som bola vždy za skromnosť. Ale s ňou v dnešnej dobe neprerazíte....
Infúzia dokvapkala. Mladá sestrička mi nezúčastnene vyťahuje ihlu z ruky. Vstávam a idem sa poprechádzať. Kráčam po chodbe do jedálne. Je v nej totiž telka. V jedálni sú len muži. Pozerajú akýsi hokej.Tak to nemám šance na seriál. Pán v šedom župane na mňa máva, aby som si prisadla. Sedí medzi partiou, ktorá sleduje hokej, hrá karty a ešte počúva staršieho pána, ktorý doširoka rozpráva, ako dostal cievnu príhodu. Už viem, kto je pán v sivom župane. Spoznávam v ňom Jozefa, manžela mojej známej. Tak to som teda riadne prekvapená.
Čo tu Vy, preboha, robíte?“ pýtam sa ho a nevychádzam z údivu. Kde je ten veselý, optimistický pán, ktorý bol vždy plný elánu? Moja známa Janka, jeho o desať rokov mladšia manželka, si otvorila obchod s výberovým tovarom. Bol veľmi pekne zariadený, lebo Janka má dobrý vkus.
A bol tam aj zaujímavý tovar. Tam sme sa vlastne aj zoznámili a potykali sme si. Potom som to aj oľutovala. Nezvyknem sa len tak rýchlo s niekým zblížiť, ale Janka naliehala. Vždy mi zavolala, keď mala niečo nové pre mňa alebo pre syna. Keď som nemala peniaze, odložila. Zvykla som si tam chodiť. Chodilo tam veľa žien, aj aby sa len porozprávali. Janka bola totiž veľmi spoločenská. Robiť sa jej však nejako strašne nechcelo. Nemala peniaze na to, aby prijala predavačku, tak predávala ona. Omnoho radšej však kecala so známymi pred obchodom, alebo kávičkovala v obchode. Keď nemala v obchode zákazníkov, alebo známe, tak telefonovala.
Tržby však nestačili pokryť všetky výdavky, ako nájom a energie. Ledva za ne nakúpila tovar.
Jozef, jej manžel, pán v sivom župane, bol realistický a praktický človek. Bol z toho zúfalý, lebo videl, že obchod nie je ziskový. Janka však trvala na svojom a on rozmary svojej mladej ženy trpel. Splácal hypotéku na dom, ktorý kúpil pre svoju polovičku a ich spoločnú dcérku Sofiu.
Janka bola majster v míňaní peňazí a on nebol studnica bezo dna. Raz si jeho vyčerpaný organizmus povedal dosť. Tlak mu vyskočil veľmi vysoko a sanitka ho doviezla v kritickom stave do nemocnice. Tak sme sa tu nechtiac stretli. Kiež by to bolo pri inej, veselšej príležitosti.
Prisadám si teda k partii kartárov a hrám s nimi karty. Hokej ma nezaujíma, sústredím sa na hru. Po cievnej príhode sa mi však ťažšie rozmýšľa. „Dúfam, že mi to neostane“, myslím si.
Po pol hodinke hrania vstávam a idem na izbu. Mala by som zatelefonovať bratovi, u ktorého je môj syn. A chcem sa aj osprchovať a niečo si prečítať. Kráčam po chodbe smerom k izbe.
Moje spolubývajúce sa družne rozprávajú a napchávajú čímsi sladkým. Pridám sa. Zvoní mi telefón a keď ho dvihnem, počujem hlas mojej najlepšej kamarátky Vierky. Počúvam jej veselý hlások a hneď mi je lepšie. Som
rada , že ju mám. Vždy mi pomohla. Aj teraz. Oznamuje mi, že náš psík je u jej mamy na dvore a celkom sa spriatelil so sučkou Čitou. Spolu rozháňajú mamine sliepky. Je mi z toho tak veselo, že zabúdam na to, čo sa mi stalo. Moja milá Vierka, mám Ťa tak rada. Dobre, že sú ešte takéto Vierky na svete, myslím si a kráčam s pani Premúdrou na večeru.

Vchádzame do jedálne a sadáme si za ženský stol. Zjeme čosi riedke a bez chuti a odchádzame naspäť. Chce sa mi neskutočne spať. Za posledné obdobie toho bolo naozaj až, až.

 
S. Nováková