Z denníka chorej: AKO SA TO ZAČALO I.

 

Dnešný deň začína čudne. Bolí ma hlava, ale akosi inak... Vonku je zamračené, bude dážď.
Mala by som ísť niečo vybaviť na úrady, ale tá hlava... Dám si tabletku a vyberiem sa von.
Kráčam po ulici a ponáhľam sa. Rozmýšľam, čo všetko mám urobiť. Vtom mi v očiach zaiskrí ,
zacítim rezanie v hlave, ktoré o chvíľu zmizne, ale zanechá mi čudný, neurčitý pocit. Zastavím sa. Bezmyšlienkovite sa hrabem vo veciach v sekáči. Do hlavy mi zase zareže “cirkulár” a zaiskrí milión
iskier.
Bolí ma hlava”- poviem staršej panej, čo sa tiež hrabe vo veciach a dôkladne si pozerá akési tričko.
Ponúka mi tabletku . Odmietam, mala som ráno už dve.“Choďte k lekárovi”, radí mi a pozorne na
mňa pozrie, “nie je to sranda!”
V takomto stave teda po úradoch určite behať nebudem. Z úradníčok ma rozbolí hlava ešte viac.
Kráčam popri potoku do blízkej lekárne. Pýtam si magnézium. Lekárnička mi ponúka v klasických a šumivých tabletkách. Vyberiem si šumivé, pýtam si pohár vody a zťažka si sadám do kresla. Vôbec mi nevadí, že okolo mňa chodia ľudia, nevesta mojej susedy na mňa skúmavo pozerá. Načerpám si vodu zo zásobníka a vypijem dve tabletky. Počula som, že magnézium uvoľnuje svaly a rozširuje cievy. Sedím asi pol hodinu. Rad pred okienkom sa trochu zmenšuje.
Už je lepšie?” vystrčí hlavu lekárnička.
No, len trošku”- odpoviem a rozhodnem sa ísť domov. Navarím a pôjdem si ľahnúť .. Zahodím pohár, poďakujem sa, odchádzam.
Doma ma privíta náš nový čierny psík. Skáče, šteká a teší sa. Chvíľu sa s ním hrám. Bolesti hlavy zase začínajú. Uvarím špagety s mletým mäsom, urobím šalát a sadnem si. Zmeriam si tlak. Je vysoký. Vždy, keď je vonku škaredé počasie, mám problémy s tlakom. Nie je to nič príjemné.
Začne sa mi točiť aj hlava. Do hlavy mi zase zareže cirkulár, a to niekoľkokrát. Hlava mi tŕpne a začína tŕpnuť aj ruka. No, ale toto sú príznaky...nechcem ani myslieť čoho. Vytáčam záchranku.
Nezúčastnenému hlasu bez záujmu opíšem ťažkosti. “Bývate sama?”, pýta sa ma monotónnym hlasom. “Otvorte dvere, aby sme Vás našli, keby ste odpadli......”
Záchranka prichádza asi o desať minút. Vysoký tučný doktor fučí, pýta sa ma na stav, obtiaže.
Druhý z osadenstva meria tlak, pulz, cukor. Tlak mám trochu nižší. Keď sestrička naťahuje do striekačky magnézium posmešne hovorí tretiemu členovi posádky: “ Nie je v prechode? Aj ja mám 140 na 95 a nevolám si záchranku”. Najradšej by som ju zaškrtila. Tŕpne mi hlava, ruka
som doma sama, syn je v škole, v hlave mám hnusné, klavé bolesti. Ešte šťastie, že neprišla aj primárka záchranky. Tá nadáva každému, kto si ju volá. Akoby robila druhým milosť, že sa obťažovala a prišla. Toto osadenstvo nie je ani o trochu milšie. Do žily mi dávajú ihlu a zavádzajú infúziu.“ Pani, zavezieme Vás do Trnavy, do nemocnice, nech Vás vyšetria” oznamujú mi. Nedovolia mi nič zbaliť. Psík šteká o dušu, cíti že bude doma sám. Sadám do sanitky v teplákoch a tričku, akurát stíham napísať synovi lístok. Sanitka sa rýchlo rúti po ceste so zapnutým majákom. Sestrička sa na mňa ani nepozrie, nezúčastnene pozerá z okna na upršanú cestu.
 
S. Nováková