Ležíš v Karibiku a je ti dobre... /2./

KATEDRÁLA DESPOTIZMU A SKROMNÝ DOM

„Sedem z desiatich Dominikáncov si nemôže nárokovať ani na verandu s hojdacím kreslom; to je už “značka„ pre lepšie situovaných,“ vraví mi štvorjazyčný sprievodca Pedro, vysoký, mocný a radostný chlapisko, lebo pracuje v turistickom ruchu, kde má mesačný príjem dvojnásobný ako priemerný Dominikánec, teda najmenej tritisíc pesos, čiže okolo 250 dolárov. Lenže najmenej raz toľko dostáva týždenne ako pozornosť od turistov po celodennej, vysokoprofesionálnej práci – šesť dní v týždni. S Jankou sme mu večer dali dve päťdolárovky, veď koncertoval. Nuž a keď sme si uvedomili, že vyrástol v jednej z typických dominikánskych chatrčí, v rodine s jedenástimi deťmi, premohol nás záchvat štedrosti pri predstave, že aj Pedro sa raz bude hojdať v kresle na verande vlastného domu v ružovej, bledomodrej alebo inej veselej pastelovej farbe…

V Santo Domingu, najstaršom meste Nového sveta, založenom bratom Krištofa Kolumba Bartolomeom (1494), nás Pedro najprv zaviedol do katedrály, vôbec najstaršej na západnej pologuli, s prekrásnym vyrezávaným mahagónovým oltárom. Z tohto obdobia sa nachádza v historickom centre mesta približne 300 pôvodných kamenných budov, ktoré prežili všetky búrky stáročí. Španielom sa už v priebehu niekoľkých rokov „podarilo“ vyhubiť všetkých pôvodných obyvateľov – Indiánov. Po sto rokoch zakotvili na západnej strane ostrova Francúzi, zakladali pláže cukrovej trstiny a privážali so sebou afrikáncov, takže dnešná skladba obyvateľstva – 73 percent mulatov, 16 percent bielych a 11 percent černochov – a aj ich rasová znášanlivosť neprekvapuje. V roku 1822 sa ostrov Hispaniola rozdelil na Haiti a bohatšiu Dominikánsku republiku. Pokus o násilné zjednotenie nevyšiel a v roku 1844 sa Dominikánska republika vyhlásila za nezávislú.

Katedrálou despotizmu v dnešnom Santo Domingu je nesporne tzv. Biely dom, kde až do svojho zavraždenia 30. mája 1961 pôsobil nenávidený diktátor Rafael Leonidas Trujillo, ktorý krajine mačetou a krvou vládol od roku 1930. Jeho nástupca Joaquín Balaguer sa v tejto oficiálnej rezidencii nerád zdržiaval; ako 93–ročného ho pred dvoma mesiacmi Dominikánci už zvoliť nemohli, akokoľvek bol obľúbený. Poloslepý starec imponoval svojmu ľudu neuveriteľnou skromnosťou. Z hotela, kde sme obedovali, bolo k jeho domu, v ktorom žil, sotva dvesto metrov, a tak som k nemu samozrejme vykročil. Nenápadný trojizbový prízemný domec so skromnou záhradou, žiadna viditeľná ochranka. Keď som sa dotkol plota so železným kovaním, ani pes po mne neštekol…

SEXUÁLNE VLNOBITIE V KATOLÍCKEJ KRAJINE

Santo Domingo – odhliadnuc od tristo pôvodných kamenných budov – je vlastne mesto nové. „V roku 1930 jeden z najkatastrofálnejších hurikánov v celej karibskej histórii mesto prakticky zrovnal so zemou,“ vysvetľuje Pedro. „Trujillo na začiatku svojej diktátorskej éry mesto znovu vystavil a zabodoval tak u obyvateľstva. Keď neďaleko vily jeho manželky spadlo malé lietadlo, tá zavelila postaviť nové letisko tridsať kilometrov od centra – nech to stojí, čo to stojí… Otec mi rozprával, že za jeho éry bol život neznesiteľný – strieľalo sa krížom–krážom. Aj preto sa naši ľudia tak športovo zmierujú s chudobou a životom z ruky do úst; predsa len sa žije oveľa slobodnejšie.“

Cítiť to aj na Calle El Conde, hlavnej obchodnej ulici Santo Dominga, určenej len pre peších. Ulica s obchodmi po stranách i nepretržitým, vyše kilometrovým pultom so všakovakou vetešou v strede, je presiaknutá uvoľnenosťou, hudbou z krčmičiek a kaviarničiek v rytme merengue, vravou, koketériou a flirtovaním na terasách pred nimi. V povetrí šteklí pozorovateľa pocit, že „chudoba na láske netratí“. Aspoň v tejto ľudovej „biznis štvrti“ hlavného mesta, ostatne tak ako v dedinách a mestách vnútrozemia. To, že polovica obyvateľstva má menej ako pätnásť rokov a že desať detí v rodine je viac pravidlom ako zvláštnosťou, dosť veľa hovorí o sexuálnom vlnobití pod horúcim dominikánskym slnkom.

Aj keď ide o silne katolícku krajinu, Pedro má svoj argument na odôvodnenie, prečo len máloktorá rodičovská dvojica je zosobášená: „Muži sa ženia, len ak je nevesta bohatá, inak to nemá zmysel. Dvojica rodičov bez peňazí aj tak napĺňa nepísaný morálny kódex – povinnosť starať sa o dieťa do osemnástich rokov. Rozvod tu stojí málo peňazí a z rozchodu si ani mnohodetní partneri nerobia ťažkú hlavu. Odchádzajúci muž vie, že sa musí postarať o deti svojej novej favoritky, a zároveň má istotu, že jeho deti zabezpečí novopríchodzí dobyvateľ srdca predchodkyne…“

KARIBSKÝ RAJ

Bezstarostnosť z osudu, božský pokoj a vyrovnanosť, dokonalý vzájomný súlad ľudský i s prírodou a morom akoby bol vpísaný do erbu malej rybárskej dediny Adamanay na ostrove Saona, rozprestierajúcom sa na 11 štvorcových kilometroch južne od pobrežia východného cípu Dominikánskej republiky. Šesť našich rýchlostných člnov, obsadených Angličanmi, Kanaďanmi, Nemcami, Švajčiarmi, Argentínčanmi i dvojicou Slovákov, sa navzájom predbiehalo, robilo si naprotiveň špliechaním a vytváraním vĺn, hecovalo sa pokrikovaním, ujúkalo vzrušením i strachom. Iba podchvíľou kakaoví lodivodi celkom spomalili; to sme pozorovali v tomto národnom parku niektoré zo 112 vzácnych druhov exotického vtáctva. Po hodine šantenia i osvety sme sa ocitli v rybárskej dedine Adamanay.

Azúrové more, ten najbelší piesok, palmy, rybárske člny, rad domcov v tej najfarebnejšej zhode pestrosti, odpočívajúci chlapi na verandách, kŕdeľ detí krúžiacich okolo ľudí z doposiaľ neznámeho, veľkého sveta, a drančiacich aspoň dolár za spoločnú fotografiu či ponúkanú mušľu. Ich otcovia celý deň oddychujú, lebo v noci a nadránom lovia na mori, aby potom odvážili spoločný úlovok a vyslali svojho človeka so zásielkou tých najkvalitnejších rýb do hotelov a reštaurácií na veľkom ostrove. Každý z rybárov má dve ženy – jednu tu v Adamanay, druhú na veľkej ostrovnej pevnine, ich deti sa navzájom nepoznajú, ale komuže by to prekážalo v tomto karibskom raji?!

Cestou na pobrežie sme zrakom obtreli o uzavretý ostrov Catalina, kde si spoločnosť Marlona Branda, Franka Sinatru, Roberta Redforda, Julia Iglesiasa a ďalších „lepších“ ľudí zvedavcov a vôbec rušenie božského pokoja neželá. Uveril som slovám Pedra, že možno aj preto, lebo len voda pri Cataline, ako jediná na svete, obsahuje všetkých 51 stopových prvkov…

Večer v Bavaro Resorte v Punta Cana som radšej spláchol túto drobnú závisť stopovým prvkom číslo jeden – dal som si naliať do kokosového orecha tentoraz sto gramov rumu značky Barcelo Imperial.

Hlava sa mi stotožnila s vierolomným pocitom, že dominikánske letoviská sú pre oddych a rozlet duše ten pravý raj.

Ivan Klč