Arménsko: Aj v chudobe - Vitaj, hosť!

Arméni majú tuhý korienok. Sužovaní biedou a veľkou mierou korupcie nestrácajú svoju pohostinnosť. Miera korupcie v dnešnom Arménsku je obrovská. Veľká väčšina zahraničnej pomoci mizne v systéme prerozdeľovania, časť končí na kontách zahraničných poradcov a pracovníkov ambasád, druhú časť rozkradla miestna elita a mafia. Zato rozbitými cestami sa preháňajú džípy s pohonom na štyri kolesá a nielen v hlavnom meste vyrastajú prepychové vily.

Neprekvapí, že nezamestnaných je neoficiálne okolo 70 %. V cudzích rukách je aj národný poklad - destiléria a v nej slávna výroba a značka arménskeho koňaku Ararat.

Arméni sa prispôsobili dobe pragmaticky. Exodus pokračuje v nebývalej miere, štvrtina z krajiny odišla (mladí a schopní) natrvalo alebo dlhodobo najviac do Ameriky, za fyzickou prácou sa vyberajú ľudia po desiatkach tisíc do Ruska na pol roka či na rok a tí, čo zostali, sa vrátili k pôde.

Obrobený je každý voľný kúsok, aj ten najmenší pred panelákmi. Ľudia vrátane vrstvy inteligencie sa sťahujú na vidiek, kde nehrozia výpadky teplární, a vidiecky život sa presadzuje v mestách. Krava je totiž zárukou prežitia a aj tu sa chlieb pečie doma. Vydrží ten, kto produkuje vlastné potraviny. Najbohatší a najslobodnejší sú teda paradoxne pastieri, majitelia pôdy a stád, ktorí oddávna obývajú rozsiahle planiny trávnatých arménskych hôr. Odtiaľ prúdia dodávky mlieka, syrov a mäsa do jerevanských tržníc a k priekupníkom.

Noví Arméni, rovnaká sorta ako noví Rusi, sú tí, čo určujú trh. Takmer sa zdá, že trh je tu len pre nich, veď kto by nakupoval za takmer európske ceny s 20 alebo 30 dolármi, ktoré má zamestnaný Armén na mesiac. Len pre nich fungujú bary... Tak sa formujú v postsovietskych republikách ekonomické vzťahy. Pri nadsadených cenách udrží svoju spotrebu hŕstka zbohatlíkov a mafiánov, ako možno bez nadsadenia označiť nové štruktúry úzko prepojené s vládnou administratívou a celý živelne vzniknutý trh. Ten sa vzápätí stáva pre zvyšok prakticky nedostupným, pretože len tovar pre obživu a najzákladnejšie služby vyčerpá rodinný rozpočet. Pritom tovaru je po vymanení sa z azerbajdžansko-tureckej blokády dosť.

Napríklad jerevanská tržnica, kedysi vďačný objekt pyšných záberov z arménskej metropoly, ním opäť preteká. Tovar z Iránu a Turecka tu vyjde prinajmenšom narovnako ako v krajine pôvodu. Miestne ovocinársko-zeleninové klany však trhovníkom zahraničného kontrabandu zdatne sekundujú.

Vari najúrodnejšia v celom Zakaukazsku je Araratská rovina pod Jerevanom a o čo lacnejšie vydá svoje plody, o to drahšie dokážu priekupníci v hlavnom meste ich ceny vyhnať nahor.

Ak niečo dokáže návštevníka v Arménsku ohromiť, je to určite miestna pohostinnosť.

Hosťovi patria tradične všetky pocty a nič na tom nemení ani hlboká depresia, ktorú krajina v poslednom desaťročí prekonáva. V každej domácnosti sa vždy nájde lôžko pripravené pre hosťa. Je cťou Arména, aby mal svojho hosťa, rastie tým jeho sebavedomie a prestíž. Čím viac hostí môže pohostiť, tým je váženejší medzi susedmi.

Byť hosťom znamená ochutnať arménsky nekvasený chlieb lavaš s ovčím syrom, vypiť pohár jogurtu s vodou a soľou - maxun, a tiež zúčastniť sa bežného rituálu - zarezania barana. Arménsky tost znamená prípitok. V Arménsku je prípitok príležitosťou pre rečníka a prípitky sa prednášajú na všetko, na udalosť, kvôli ktorej sa všetci zišli, na hostí a hostiteľa a naposledy na krásu prítomných žien. Pri arménskych prípitkoch, ktorých býva veľmi veľa, hostiteľ starostlivo dozerá, aby sa vypilo až do dna.

Jozef Terem