Stredoveké mestá na Slovensku - 3.

Mestská societa

Podľa starého nemeckého príslovia ,,Stadtluft macht frei” – čo možno voľne preložiť ako ,,Mestské ovzdušie oslobodzuje” – spočíval hlavný atribút stredovekého mesta v oslobodení sa spod jarma feudálnej (poddanskej) závislosti, či presnejšie v nadobudnutí osobnej slobody, lebo aj slobodné kráľovské mestá a ich plnoprávni občania boli v poddanskom (lénnom) vzťahu voči kráľovi. Príslušné mestské právo však neznamenalo, že všetci mešťania či obyvatelia mesta si boli navzájom aj rovní, lebo v zásade sa delili na plnoprávnych mešťanov a na ostatných obyvateľov so značne obmedzenejšími právami. Rozdielne sociálne, hospodársko-majetkové a politické faktory sa odzrkadľovali v hierarchicky štruktúrovanej mestskej komunite.

Sociálna štruktúra mesta závisela od viacerých vnútorných i vonkajších okolností, bezprostredne však najmä od jeho veľkosti. Všeobecne pritom platí, že vo väčšom meste bola spoločenská diferenciácia členitejšia a výraznejšia než v meste s menším počtom obyvateľov. Z veľkostnej kategorizácie miest na Slovensku vyplývalo, že spoločenské protiklady tu neboli natoľko výrazné ako napríklad v Budíne či vo veľkomestách západnej Európy. Čo do zámožnosti boli aj v našich stredovekých mestách tri základné spoločenské vrstvy: len málopočetný patriciát, široká stredná meštianska vrstva, v rámci ktorej sa prejavovala značná sociálna i majetková diferencovanosť, a napokon mestská chudoba, ktorú by však bolo priliehavejšie označovať za spodnú mestskú vrstvu, a to vzhľadom na obsahovú nejednotnosť i relatívnosť kritéria chudoby. Toto modelové sociálne vymedzenie kolíše čo do typov miest (kráľovských, zemepanských, obchodných, banských a pod.) i čo do skladby konkrétneho mesta. Možno ho podoprieť zväčša len ojedinelými analýzami zachovaných mestských daňových súpisov, ktoré sa navyše neviedli podľa rovnakých kritérií. Spoločenská stratifikácia sa v každom meste odlišovala, navyše podliehala vlastnému vnútornému vývinu. Napríklad v Bratislave v polovici 15. storočia mali vedenie mesta v rukách najbohatší mešťania, ktorí platili daň vo výške 10 až 90 zlatých, tvorili 7,5 % obyvateľstva. K patriciátu patrili veľkoobchodníci, bohatší remeselnícki majstri a zámožní majitelia viníc. Stredné meštianstvo tvorili obyvatelia, ktorí platili dane vo výške 1 až 10 zlatých. Išlo o najpočetnejšiu skupinu z celkového počtu daňovníkov, tvorili 65,7 % zapísaných daňovníkov. Patrili sem najmä obchodníci, remeselníci, vlastníci menších vinohradov, námezdní robotníci a príslušníci inteligencie, čiže úradníci, učitelia, kňazi a podobne. Najchudobnejší obyvatelia Bratislavy tvorili až 27 % daňovníkov. Platili daň menšiu než 1 zlatý. Patrili sem nádenníci, námezdne pracujúci remeselníci, tovariši, učni, stavební robotníci, kramári a mestskí služobníci. Väčšina z nich bývala na predmestiach vo vlastných chalupách alebo v podnájme. Medzi mestskú chudobu treba pripočítať aj sluhov a slúžky, mnohých tovarišov a učňov, kočišov, povozníkov, teda všetkých tých, ktorí nemali vlastnú domácnosť a za ktorých platil daň zamestnávateľ. Okrem nich žili v meste aj mnohí tuláci, žobráci, zlodeji, profesionálni hráči a kaukliari, prostitútky, chudobní v špitáloch a rôzne iné deklasované živly.

Približne až tretina obyvateľov mesta nebola nositeľkou meštianskeho práva. Uchádzač o jeho získanie musel predložiť písomné svedectvo o počestnom pôvode z miesta, odkiaľ pochádzal, resp. kde žil, lebo meštianske právo sa nezískavalo automaticky ani dedením, takže aj syn mešťana musel oň požiadať. Závažnou podmienkou prijatia mešťana bolo najmä preukázanie vlastníctva nehnuteľnosti v danom meste, čiže kúpa domu či pozemku alebo ich získanie sobášom s miestnou meštianskou dcérou alebo vdovou. Spravidla až dvaja mešťania sa museli zaručiť, že dotyčný uchádzač splní túto požiadavku do roka a do dňa. Novoprijatý mešťan skladal slávnostnú prísahu pred richtárom a mestskou radou.

Najväčší atribút výsadnosti mesta spočíval v jeho autonómnej samospráve. Reprezentovala ho zväčša 12-členná mestská rada na čele s richtárom a zväčša 24-členná (neskôr až 60-členná) širšia (vonkajšia) rada na čele s orátorom čiže rečníkom (tribunus, Vormund). Hlavným predstaviteľom mesta vnútri i navonok voči kráľovi či zemepánovi bol richtár (iudex, Richter), ktorý mal v rukách správu i súdnictvo. Funkciu vykonával spravidla jeden rok. Ďalším významným funkcionárom mestskej samosprávy bol mešťanosta (magister civium, Bürgermeister), ktorý viedol administratívnu a hospodársku agendu mesta. Mestský kapitán bol výkonným veliteľom mestskej domobrany. Staral sa o vojenskú obranu mesta, o poriadok a bezpečnosť v prípade požiaru, čiže plnil aj dôležité policajné a protipožiarne úlohy. Na konci stredoveku mali všetky výsadné mestá vybudovanú rozsiahlu a dobre fungujúcu správu skladajúcu sa z mnohých stálych zamestnancov a služobníkov.

Mestá boli strediskami remeselnej výroby. Remeselníci rovnakého či príbuzného odvetvia sa združovali v cechoch, ktoré v mestách na Slovensku vznikli pomerne neskoro. Prvý cech s napísaným štatútom vznikol roku 1415 v Podolínci, a to pre miestnych obuvníkov. Do konca stredoveku vzniklo v Košiciach 8 cechov, v Prešove 7, v Bratislave 6, v Levoči a Bardejove po 5, v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici po 3, v Kežmarku 2, v Ľubici, Komárne, Trnave, Spišskej Novej Vsi, Krupine a Nemeckej Ľupči (dnes Partizánskej) po 1 cechu. Cechy plnili skôr úlohu záujmových spolkov remeselníkov než organizácií, ktoré by bojovali za zastúpenie remeselníkov v mestských radách.

Najpočetnejšiu zložku obyvateľov miest na Slovensku tvorili Nemci. Na konci stredoveku sa však výrazne posilnili aj pozície Slovákov. Keďže mnohí Slováci prenikli do meštianskeho stavu, kráľ Ľudovít I. roku 1381 rozhodol, že napríklad v Žiline majú mať Slováci polovičné zastúpenie v mestskej rade. Národnostné požiadavky Slovákov sa saturovali aj v Trnave, kde vznikol konflikt medzi Nemcami a Slovákmi v súvislosti s voľbou mestského farára. Zasiahol doň sám kráľ Matej Korvín (1458 – 1490), ktorý roku 1486 rozhodol, že každý, kto by roznecoval národnostné spory, bude potrestaný smrťou. Emancipácia Slovákov sa prejavila aj v tom, že slovenčina bola úradným jazykom magistrátov mnohých, najmä menších miest. Pri poslovenčovaní miest v 15. storočí významnú úlohu zohrali husiti a ich posádky, ďalej vojská žoldnierskeho kapitána Jána Jiskru z Brandýsa, ako aj pobyt bratríkov (zväčša potulných žoldnierov) na Slovensku. Ich vyčíňanie bolo príčinou úteku mnohých nemeckých mešťanov a následného zvýšeného prílivu Slovákov z okolia do miest.

Popri Nemcoch a Slovákoch žili v mestách na Slovensku v menšom počte aj Maďari a sporadicky aj Židia, ktorí ako kompaktná a navonok spoločensky uzavretá komunita obývali osobitnú mestskú štvrť. Židia v Uhorsku boli pod priamou ochranou kráľa, v mestách mali vlastnú samosprávu, čo ich však nezbavovalo povinnosti dodržiavať všetky krajinské a mestské zákony a nariadenia.

Súčasťou plnokrvného života v stredovekom meste bola nielen práca, ale aj slávnosti, zábavy a hry. Osobitným predstavením sa stali verejné popravy, ktoré sa konali zväčša počas trhových dní, keď bol v meste čulý ruch. Z najstaršieho bratislavského mestského súdneho protokolu a ostatných dobových dokumentov vysvitá, že v poslednom štvrťstoročí stredoveku sa v Bratislave vykonávalo 6 spôsobov trestu smrti: obesenie, lámanie v kolese, sťatie, upálenie na hranici, utopenie a rozštvrtenie. Uvedené poradie hrdelných trestov vyjadruje aj ich frekvenciu, pričom však ženy (zhruba 10 % z popravených) popravovali len utopením či upálením. Ani kruté tresty feudálnej justície nevykorenili zločinnosť. Verejné výstražné exekúcie sa však do veľkej miery naozaj neminuli účinku. Boli vzrušujúcim aktom, ktorý v ľuďoch vyvolával strach i hrôzu, no zároveň ich fascinoval. Vo väčšine miest na Slovensku stála šibenica pred najfrekventovanejšou mestskou bránou. Bola symbolickým a nanajvýš rukolapným posolstvom každému prichádzajúcemu, že v meste má panovať mier a pokoj, že v ňom niet miesta pre narušiteľov dobrého spolunažívania a páchateľov zločinu.

Formovanie miest na Slovensku a v celom Uhorsku bolo súčasťou procesu, ktorý prebiehal v celej Európe. Mestá v Uhorsku a na Slovensku však od samého začiatku predstavovali celkom osobitný typ mestského spoločenstva, ktorý nebol napodobením cudzích vzorov. Významnú úlohu v tomto vývoji zohral multietnicizmus, ktorý pozitívne obohatil charakter miest o pestrú škálu kultúrnych a zvykových hodnôt. Mestá na Slovensku a v Uhorsku boli – obrazne povedané – okrajovými tepnami a súčasne tykadlami západnej kresťanskej civilizácie, vďaka ktorým aj v stredovýchodnej Európe naplno pulzoval duch spoločenského progresu.

Obrátenou stranou mince bol však aj partikularizmus a individualizmus sledujúci úzkoprsé záujmy daného mesta. Tento postoj bol hlavnou príčinou toho, že až do konca stredoveku mestá napriek svojmu nepochybne významnému ekonomickému potenciálu zohrávali v politickom živote krajiny a najmä v sfére mocenského vplyvu len druhoradú úlohu.

Slovná ilustrácia:

Privilégium pre Bratislavu

O forme a obsahu výsad a slobôd v kráľovskom privilégiu výstižne svedčí príklad Bratislavy, ktorá sa z podhradskej osady vyvinula na stredoveké mesto omnoho skôr, než jej uhorský kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) udelil privilégium. Toto privilégium z 2. decembra 1291 je však vrcholným dokumentom potvrdzujúcim mestský charakter Bratislavy. Obsahuje tieto výsady:

– oslobodenie od platenia pozemkovej dane na obdobie desiatich rokov od vydania listiny,
– oslobodenie od platenia poplatkov za drevo,
– oslobodenie od platenia domovej dane, taktiež na desať rokov,
– právo voliť si richtára a 12 prísažných každý rok,
– oslobodenie od platenia akýchkoľvek dávok z nových vinohradov a vína,
– právo používať i vlastniť brod na Malom Dunaji a poberať poplatky vyberané na tomto brode,
– právo bratislavských obchodníkov nerušene obchodovať v Bratislavskej stolici a oslobodenie od platenia poplatkov za osoby, dobytok alebo povozy na brodoch,
– oslobodenie cudzincov prichádzajúcich do Bratislavy s tovarom na predaj od platenia colných dávok,
– právo mešťanov, aby ich súdil jedine bratislavský richtár a prísažní,
– právo mešťanov, aby boli súdení iba v prítomnosti troch svedkov z mesta,
– právo odvolať sa proti rozhodnutiu bratislavského mestského súdu ku kráľovi,
– právo pre prisťahovalcov, ktorí sa usadili v meste, aby im v tom dovtedajší zemepáni nerobili prekážky alebo aby ich prepustili po zaplatení zvyčajnej dane,
– rovnoprávnosť Židov s ostatnými mešťanmi,
– právo prednosti bratislavského richtára pred kráľovskými úradníkmi (mincovníkmi) pri výmene mincí,
– povinnosť platiť desiatky podľa nemeckého zvyku, čiže priamo na poli,
– právo prisťahovalcov užívať tie isté výsady, aké majú bratislavskí mešťania,
– právo richtára a mešťanov vykázať z mesta osoby, ktoré odmietajú rešpektovať práva a zvyklosti zaužívané v meste,
– právo rybárov užívať dovtedajšie slobody a ich povinnosť odovzdávať tretinu úlovku bratislavskému županovi,
– právo bratislavských rybárov užívať práva a výsady bratislavských mešťanov,
– povinnosť kráľa a barónov rešpektovať právo oslobodenia Bratislavčanov od povinnosti pohostiť kráľa a jeho úradníkov,
– právo mešťanov, podľa ktorého sa nemusia dostaviť pred súd palatína,
– právo všetkých obchodníkov z kráľovstva zložiť svoj tovar v meste a ponúknuť ho na predaj.

Odporúčaná literatúra:

Banské mestá na Slovensku. Martin 1990.
Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974.
Vývoj správy miest na Slovensku. Martin 1984.

PhDr. Vladimír Segeš