AKÁ JE TA VAŠA MAČKA?

Máme ich takmer v každej dedinskej domácnosti, aj teraz, keď dnešné dvory sa vôbec nepodobajú niekdajším, gazdovským. Ale mačka tu je. V takých šťastných dvoroch sa neobjavujú myši, ani iné hlodavce. Zväčša. Mačka si vie s nimi poradiť. Pravda, mačka úžitková, nie chovaná pre potešenie a pre krásu.

O mačkách sa vraví, že sú vitálne a prítulné, milé, ale tiež, že sú prefíkané a falošné. Čo je na tom pravdy? Vlastne, čo vieme o mačke, ktorá žije v našej blízkosti?

Jej pramatkou je divá egyptská mačka plavá a zmienky, alebo archeologické nálezy o nej pochádzajú z obdobia spred asi 5000 rokov pred naším letopočtom. Ale s istotou môžeme mačku označiť za udomácnené zviera až zhruba o 3000 rokov neskoršie. Mačka plavá sa dodnes vyskytuje v Afrike i vo svojej pôvodnej forme, ako voľne žijúce zviera, ktoré sa dodnes nachádza v etiópskych lesoch. No africké divé mačky sa priam núkali na udomácnenie, pretože samy vyhľadávali ľudské obydlia. Akoby v nich tušili - a potom aj skutočne našli - rôzne výhody. Napríklad množstvo hlodavcov, čo sa sťahovali do sýpok a komôr. To bolo prostredie, v porovnaní s voľnou prírodou, oveľa bezpečnejšie, menšie, a z pohľadu lovca ľahšie i bohatšie na korisť.

NIE JE KRUTÁ, VIE ČO ROBÍ

Podľa Plutarcha - ale aj inej literatúry - sa mačka dostala do Európy v prvom storočí nášho letopočtu. Dosť možné, že ju cez Stredozemné more preplavili so sebou námorníci. Mačka si tu hneď získala sympatie. Mala príjemný vzhľad, chytala myši, nepáchla a navyše bola prítulná. Síce nie taká verná ako pes, pretože si zachovala svoje pôvodné zvyky, a tak aj teraz, aspoň niekedy odíde od človeka, žije si celkom slobodne, ale potom sa znova vracia späť. Akože domov. Jej povahu sa nepodarilo zmeniť ani domestikáciou, ani šľachtením. Je, aká je.

Niekto vraví, že je krutá. Vychádza však len zo svojho zážitku, keď ju vidí, ako sa pohráva so šokovanou myšou. Ale to je len povrchný pohľad a nespravodlivý záver. Naše kritériá sú celkom iné, lebo sú ľudské. Človek, ktorý chce mačku pochopiť, musí ju poznať. Mačka poluje sama a musí útočiť tak, aby obeť nič netušila. Vie, čo robí, a prečo to robí.

V ÚPLNEJ TME NEVIDÍ NIČ

Zdravá mačka, pružná, s ladnými pohybmi, je čulá, má jasný pohľad a lesklú srsť. Má výborný zrak a vidí aj v šere. Umožňuje jej to rýchla reakcia štrbinkovitých zreničiek a vrstva guanínu, ktorými prijíma odrazené lúče. To je aj vysvetlenie záhady fluoreskujúcich očí pri najmenšom záblesku svetla. Ale v úplnej tme nevidí nič. Orientuje sa v nej hmatovými fúzmi a chlpmi. Vníma farby a má bleskové reakcie na pohybujúce sa, čo ako malé predmety. Pre mačku je veľmi dôležitý chvost. Dokáže ním vyjadriť svoje pocity, ale slúži jej ako kormidlo pri páde z výšky. Umožňuje jej dopadnúť na všetky štyri labky. Mačka má mimoriadne citlivý sluch, rozoznáva hlasy a podráždene reaguje na hluk, alebo na určité zvuky. Napríklad pri niektorom druhu hudby si spokojne pradie, ale pri inom sa rozčúli.

Keď sa o niekom vraví, že má „mačacie zdravie", alebo že sa zo všetkého „vylíže ako mačka", nie je to len tak. Mačka pomerne slabo reaguje na bolesť - okrem vnútorných ochorení, ktoré ju veľmi vyčerpávajú. Aj poriadne doráňaný túlavý kocúr, alebo inak celkom slušný kocúr, ktorého jeho sok pri mačacích vohľadoch vôbec nešetril, sa veľmi rýchlo pozviecha, ba je ochotný znova ísť do bitky. Mačky majú najmenej citlivú kožu na chrbte a za hlavou.

SPÁNOK- POL ŽIVOTA

Mačky, ak si to všimnete, veľmi veľa času venujú svojmu zovňajšku. Sú čistotné. Už trojtýždňové mačiatka sa začínajú umývať a prečesávať si kožúšok. Ale treba povedať aj to, že mačka vyše polovice svojho života prespí. Ba aj chrápe. A má svoju reč. Spokojná, odpočívajúca alebo Iíškajúca sa mačka pradie, čím vyjadruje istý pocit bezpečnosti. Mňauká. Inak mňauká, keď sa prihovára, keď niečo chce, keď má strach, alebo keď ju niečo bolí. Iné zvuky vydáva aj počas očakávaní, alebo v priebehu milostných hier.

Vzťah mačky k iným domácim zvieratám sa utvára pri ich spolužití. Aj keď je známe, že mačka a pes dobre spolu nevychádzajú, nemusí to byť vždy pravda. Bol som svedkom takéhoto pekného kamarátstva v našom susedstve. Suseda raz urobila hostinu pre deti, ktoré sa mali každú chvíľu vrátiť zo školy s vysvedčením. Niekde však odbehla, čo neušlo pozornosti Micky a fenky Dáši. Micka okamžite vyskočila na stôl, kde bola misa ešte horúcich rezňov. Možno si, chúďa, popálila aj papuľku. Ale statočne jeden rezeň po druhom z misy vyberala a spúšťala dolu, kde už s otvorenou papuľkou čakala Dáša, ktorá ich neuveriteľne rýchlo odnášala schovať do siahovice. Spolupráca a kamarátstvo na pohľadanie. Suseda sa vrátila, keď zostal v mise posledný rezeň. Z hostiny nebolo nič. Ale ako viem, deťom sa ten kúsok veľmi páčil, a vôbec sa na tých svojich dvoch kamarátov nehnevali. Rezne si poobzerali aspoň medzi polenami. Naša mačka výborne vychádzala s naším psíkom, ktorý sa s ňou počas chladných dní a nocí delil o miesto v búde.

I keď mačka žije vedľa človeka mnoho tisíc rokov, neznamená to, že vždy jej prejavuje priazeň, aj keď mu robí doma dobré služby ako kvalifikovaný a ekologicky zmýšľajúci asanátor, keď ho zbavuje nepríjemných hlodavcov.

Už je to tak, niekto ju má rád, niekto nie. Tak to bolo odjakživa. Zachovali sa z histórie aj také perličky, že napríklad Mohamed v blahej pamäti vystupoval na verejných zhromaždeniach s mačkou v náručí. Rímsky Cézar vraj mačky nenávidel a Napoleon ich priam neznášal. Kardinál Richelieu na veľké prekvapenie okolia vo svojom testamente určil štedrú finančnú čiastku svojmu mačaciemu stádočku. Americký prezident Lincoln Iipol na svojich troch mačkách, ktoré si priniesol z jedného vojenského tábora, kde ich zachránil pred zmrznutím.

JAPONCI VYSTAVALI CHRÁM

Mačka však bola a dodnes je obľúbenejšia v Oriente než v Európe. Japonci dokonca v Tokiu vystavali chrám, zasvätený mačkám, kam pravoverní budhisti prichádzajú vzdať hold svojim zosnulým miláčikom. V Indii zasa mali zákon, ktorý hinduistickým veriacim prikazoval živiť aspoň jednu mačku. Ten, kto ju i nechtiac pripravil o život, musel sa kajať v hlbokých Iesoch, aby bol zbavený viny.

Zato v Amerike to bolo celkom ináč. Prisťahovalci z Európy si tam priviezli aj mačky, no nie pre potechu, ale aby im chytali myši a premnožené potkany. Mačkám sa to zrejme páčilo, pretože si na nové prostredie zvykli a po krátkom čase už robili spoločnosť obyvateľom na celom americkom kontinente. Keď už sme pri tom, známy spisovateľ E. Hemingway ich vraj vždy mával plný dom. A neobchádzal ich ani vo svojej tvorbe. Zo svojho vzťahu k mačkám sa vyznali aj mnohí iní literáti - Rousseau, Zola, Hugo... Z našich spomeňme aspoň K. Čapka, Holuba, Hrabala, Škvoreckého, ktorí obohatili „mačaciu" literatúru. Je to dobre, lebo mačka, tento skromný, užitočný tvor, si zaslúži pozornosť človeka.

RUDOLF BUGYI (LK93)