Najviac, čo deťom môžem dať, je, že sa ako rodič postarám sám o seba

Portál nm.sk sa v diskusii s názvom Musí byť škola len strašiak? pozrel na to, ako s deťmi zvládnuť (nielen) začiatok školského roka.

 September je vždy spojený so zvýšenou mierou stresu. Najmä v rodinách so školopovinnými deťmi, z ktorých sa niektoré pripravujú na to, že vôbec prvýkrát zasadnú do školských lavíc, alebo – tie staršie – na návrat k svojim školským povinnostiam. Zháňanie školských pomôcok, nahlasovanie krúžkov, nabehnutie na poprázdninový denný režim a naladenie sa na prežívanie dieťaťa môže vyžadovať skutočne nadľudský výkon, ktorý dá zabrať nejednému rodičovi. O tom, ako to všetko zvládnuť a nezblázniť sa, sa portál nm.sk rozprával s detskou psychologičkou Luciou Kotkovou, psychológom a špeciálnym pedagógom Viktorom Križom a riaditeľkou základnej školy v Kecerovciach Alenou Davidovou.

Naladiť sa na dieťa

Na úvod diskusie sa hostia venovali téme prípravy detí, ktoré vôbec po prvýkrát zasadnú do školských lavíc. Zhodli sa na tom, že najdôležitejšie je naladenie sa na prežívanie dieťaťa, tak zo strany učiteľa, ako i zo strany rodiča. „To, čo potrebujeme vytvoriť úplne na začiatku, je spojenie s dieťaťom. Dať mu pochopenie. To sa nevytvára tak, že na prvej hodine vytiahnem Pytagorovu vetu. To isté pri rodičoch. Mali by sa snažiť zachytiť to, ako sa dieťa má, a zrkadliť jeho emócie. Na to je však nevyhnutné, aby mal rodič kontakt sám so sebou,“ vysvetlil Viktor Križo. Zároveň zdôraznil, že najviac, čo rodič dieťaťu môže dať, je jeho plná prítomnosť a istota, že dieťa je prijímané so všetkými emóciami, ktoré práve má. Iba takto si totiž dokáže vytvoriť s dieťaťom vzťah založený na vzájomnej dôvere.

Lucie Kotková doplnila, že to, ako dieťa zvládne nástup do školy, do veľkej miery závisí aj od toho, ako dobre sa dokáže adaptovať na zmeny. Schopnosť reziliencie sa napokon prejavila aj po pandémii, ktorá podľa hostí len prehĺbila rozdiely medzi deťmi. „Deti, ktoré nemali problémy pred karanténou, nemali problémy ani po korone. Iné deti, ktoré mali problémy i pred koronou, sa po uvoľnení opatrení a opätovnom nástupe do školy mohli cítiť ako hodené do studenej vody,“ uzatvorila Kotková.

Podľa hostí sa však následky korony ešte len prejavia. Viktor Križo vyslovil najväčšiu obavu o deti v pubertálnom veku, ktoré pandémia zasiahla v kritickom vývojovom štádiu. Zo svojej praxe spomenul, že sa u nich viditeľne predĺžil čas, ktorý venujú hraniu počítačových hier, a to v dôsledku dlhodobej izolácie. Tá bola záťažou pre celkovú psychiku detí a mala napokon vplyv aj na celkové zdravie – ako mentálne, tak i fyzické. „Často vidíme, že deti prídu napríklad s bolesťou brucha – no nie je hneď na začiatku jasné, že je to vinou chýbajúcich sociálnych kontaktov,“ ozrejmil Križo. Alena Davidová mala dokonca skúsenosť, že u niektorých detí bol návrat do školy po dlhodobej izolácii spojený s panickými atakmi a potrebou vyhľadania psychiatrickej pomoci.

Dôverný vzťah s dieťaťom je základ

Ďalšou veľkou oblasťou, ktorej sa hostia v súvislosti s nástupom do školy venovali, bolo zvládanie konfliktov. Podľa nich by sa konflikty mali riešiť v spolupráci medzi rodičmi a školou, pretože rodič často nevie, ako sa dieťa správa v školskom prostredí a kolektíve. Všetci sa zhodli na tom, že najdôležitejšie je vytváranie dôverného vzťahu medzi dieťaťom a rodičom od raného veku. Vtedy je totiž oveľa vyššia pravdepodobnosť, že dieťa sa rodičovi zverí aj v prípade nejakého problému či konfliktu.

Podľa Lucie Kotkovej môže dieťa vyhľadávať konflikty, pretože sa nemá v nejakej oblasti dobre, no nevie to vyjadriť jasnou a zrozumiteľnou formou. Často sa to môže prejavovať cez smútok či hnev. No v skutočnosti za tým môže byť nedostatok pozornosti, ktorú si vynucuje nesprávnym spôsobom. Alena Davidová dodala, že je nevyhnutné, aby mali deti stanovené jasné hranice. „Niekedy sa totiž stáva, že deti majú v rodine autoritu nad svojimi rodičmi, ktorí sa im potom snažia vo všetkom vyhovieť. Deti však s touto mocou, ktorú majú v rukách, nevedia pracovať a stávajú sa malými tyranmi,“ povedala Davidová.

Podľa Viktora Križa je z reakcií dieťaťa zjavné to, ako svoje emócie zvládajú jeho rodičia. Deti sa podľa neho učia od rodičov, ako dokážu oni napĺňať svoje vlastné potreby. „Najviac, čo svojim deťom môžem dať, je, že sa postarám ako rodič alebo učiteľ sám o seba. Najdôležitejšie je vedieť, čo ja potrebujem. Ak rozumiem ja sám svojmu prežívaniu a dokážem komunikovať včas svoju emóciu, dieťa si tieto návyky osvojí tiež a bude robiť to isté. O tom som presvedčený,“ uviedol Križo.

Krúžky áno, ale s mierou

Na záver diskusie sa hostia dotkli aj témy voľnočasových aktivít detí a krúžkov, ktoré môžu rozvíjať ich kvality. Väčšina rodičov chce, aby sa deti rozvíjali vo viacerých oblastiach a mali tak do budúcna dobrú východiskovú pozíciu. Viktor Križo však pripomenul, že rodičia by nemali zabúdať na to, že krúžky a športy nie sú pre deti časom oddychu. „Je to len ďalšia činnosť, ktorá si vyžaduje senzomotorické schopnosti,“ spresnil Križo. Lucie Kotková doplnila, že je nevyhnutné nájsť medzi krúžkami a voľným časom balans. Ak sú totiž krúžky iba o výkone, je to podľa nej pre dieťa veľmi zaťažujúce. „Rodičia by sa nemali zameriavať iba na oblasti, v ktorých je dieťa nadané, a tie silou mocou rozvíjať. Mali by dbať na celkový rozvoj dieťaťa a k tomu patrí i voľný čas pri hre s priateľmi,“ podotkla Kotková.

Počas diskusie viackrát zarezonovala potreba budovania dôverného vzťahu medzi rodičom či učiteľom a deťmi, ktorý je základom a zároveň mostom pre budovanie všetkých ostatných vzťahov v ich živote. Ak sa rodičom a učiteľom podarí vytvoriť vzťah, v ktorom bude dieťa cítiť bezpečie a slobodu prejaviť svoje emócie a vie, že s nimi bude prijaté, dostalo podľa hostí tú najdôležitejšiu životnú výbavu.