Výlet za jedinečnými Jurkovičovými vojnovými cintorínmi

Meno Dušana Samuela Jurkoviča právom nesie najprestížnejšie ocenenie, ktoré Spolok architektov Slovenska už viac ako šesťdesiat rokov udeľuje najlepším slovenským architektom za najvydarenejšie urbanistické a architektonické počiny.
Paradoxne sa za mnohými dielami nášho najnárodnejšieho a najslovenskejšieho architekta musíme vybrať za hranice našej domoviny.

V našom prípade to nebudú slávne turistické stavby na Pustevnách na Morave. Vydáme sa za menej známymi vojnovými cintorínmi z prvej svetovej vojny do Poľska. Nemusíme ísť príliš ďaleko, pretože nám postačí vyraziť z jednej slovenskej pohraničnej dediny v Nízkych Beskydách a ešte v ten deň sa vrátiť do druhej.

„Nepatrím medzi ľudí v hojnosti využívajúcich blahodarné liečivé účinky našich kúpeľov. Na rozdiel od mojej drahej polovičky dlhodobejší pobyt na jednom mieste je pre moje túlavé nohy takpovediac utrpením. To však neznamená, že by som sa kúpeľom vyhýbal. Naopak, rád si vychutnávam ich podmanivú komornú atmosféru, ale len nakrátko. Ak sa moja manželka vyberie do Piešťan či Bardejova, rád sa za ňou vydám. Kým si ona cez deň vychutnáva jednu procedúru za druhou, ja vyrážam spoznávať krásy blízkeho okolia a večer si môžeme spoločne užívať, čo kúpele svojim pacientom a návštevníkom priehrštím ponúkajú,“ píše známy cestovateľ a fotograf Ján Lacika v najnovšom čísle Krásy Slovenska, ktorých predplatné môžete teraz dať aj ako vianočný darček. Je to najdlhšie vychádzajúci slovenský časopis, ktorý ponúka množstvo tipov na výlety, túry, poznávačky, zaujímavé zákutia.

Za vojenskými cintorínmi D.Jurkoviča

Tak to bolo aj nedávno, keď osvedčený scenár použil v Bardejovských Kúpeľoch.

Zopár dní pobytu na ďalekom severovýchode Slovenska mu poskytlo krásne výlety nielen do starobylého Bardejova, ale aj na hrad Zborov a do bukových lesov blízkej Stebníckej Magury. Poloha Bardejovských Kúpeľov mu poskytla skvelú príležitosť splniť si dávnejší sen, uvidieť unikátne Jurkovičove vojnové cintoríny ležiace v neďalekej poľskej Haliči. Dva z nich sú pritom tak blízko, že sa ich návšteva vtesná do jednodňovej pešej túry, ktorá sa môže začať aj skončiť v slovenských pohraničných dedinách.

Ranný autobus ho z Bardejova pohodlne doviezol do obce Regetovka. Dalo by sa očakávať, že odľahlá pohraničná dedina, zastrčená do doliny Regetovskej vody vhĺbenej do flyšových vrstiev pohoria Busov, bude Bohom zabudnuté miesto na konci sveta, kde líšky dávajú dobrú noc. Nie je to tak! Vďaka obľúbenému lyžiarskemu stredisku je zrejmé, že Regetovka je rajom chalupárov, ktorí si tu opravili alebo nanovo postavili krásne rekreačné objekty. Náučný chodník v chotári obce vedúci k Regetovskému rašelinisku som z plánovanej trasy výletu vynechal. Zaujímavú prírodnú lokalitu typickú pre flyšovú krajinu už predtým navštívil a musel stihnúť poobedňajší autobus späť do Bardejova. Stačila mu asi hodinka rezkej chôdze po mierne stúpajúcej lesnej ceste a už stál pri hraničnom kameni v sedle Regetovská voda.

Hroby padlých vojakov na Rotunde

Smerom do Poľska pokračovala lesná cesta podobných parametrov s takmer nepozorovateľným klesaním. Charakter okolitej krajiny sa trochu zmenil, na úkor lesa pribudli šťavnaté horské lúky s pasúcim sa dobytkom. Väčšia otvorenosť mu umožnila lepšie sa rozhliadnuť do okolia poľského pohraničia. Mal dojem, že je na nejakej náhornej planine. Mierne oblé krivky reliéfu dávajú možnosť pochopiť, prečo tejto časti Karpát prischol názov Nízke Beskydy. V tomto smere je hlavný karpatský hrebeň v podstate najpriechodnejší, vďaka čomu práve odpradávna viedli staré kupecké cesty umožňujúce Bardejovu a Prešovu stať sa bohatými a prosperujúcim centrami Šariša.

Drevený kostolík nad Regietówom

„Aby som sa dostal k prvému z dvoch Jurkovičových vojnových cintorínov, musel som v Regietówe opustiť širokú dolinu potoka Regetówka odovzdávajúceho svoju vodu prostredníctvom ďalších poľských riek do Visly. Cieľ bolo zdola vidno, mierne pretŕčal ponad stromy,“ popisuje Ján Lacika v časopise Krásy Slovenska. 

Na vrchol kopca Rotunda prevyšujúceho dno doliny o približne 250 metrov sa dostal pomerne ľahko a rýchlo. Ani nie za hodinu stúpania mohol obdivovať prvé úžasné dielo zakladateľa modernej slovenskej architektúry. Jurkovičov vojnový cintorín číslo 51 na Rotunde je viac ako názorným príkladom jeho umeleckého cítenia. Pietne miesto z prvej svetovej vojny vypovedá o tom, prečo ho nazývali básnikom dreva a kameňa, ukazuje, ako sa dá architektúra harmonicky vložiť do prírodného prostredia. Cintorín padlých vojakov je ohraničený kamenným múrikom s hrobmi na jeho vnútornej strane. Vnútri oválu sa k nebu týči päť vysokých veží s drevenými krížmi na vrchole. Veže obité dreveným šindľom budia dojem smrekov, ktoré akoby tu stáli odjakživa ako súčasť beskydského lesa a úporne odolávali vetru a dažďu.

Päť veží s krížmi na Rotunde

Prvá svetová vojna zastihla Dušana Jurkoviča ako úspešného vyprofilovaného architekta, ktorý už mal za sebou také pozoruhodné diela, ako kúpeľné domy v Luhačoviciach, turistické stavby na Pustevnách či Spolkový dom v Skalici. Mal šťastie, že ho pridelili na krakovské veliteľstvo rakúsko-uhorskej armády. Zapojil sa do práce Oddelenia pre stavbu vojenských cintorínov a ako architekt riadiaci prácu kolektívu stavebných inžinierov, kamenárov, sochárov, záhradníkov a fotografov na budovaní dôstojných nekropol vzdávajúcich hold padlým vojakom na haličskom fronte.

V západnej Haliči, ktorá bola vtedy súčasťou monarchie, a na severovýchode Slovenska od augusta 1914 do leta 1915 prebiehali ťažké boje medzi armádami Rakúsko-Uhorska a cárskeho Ruska. Jurkovič sa stal umeleckým vedúcim pohraničného okresu Zmigród. Napriek tomu, že sa predtým pietnej architektúre nevenoval, v horskej krajine vzniklo 31 unikátnych diel, ktoré sú spomedzi štyroch stovák vojenských cintorínov bezpochyby najkrajšie.

Na priblíženie sa k poľsko-slovenskej štátnej hranici mi miestna sieť turistických chodníkov neponúkla žiadnu značkovanú trasu. Napriek tomu sa Ján Lacika pomocou navigácie v mobile pohodlne dostal na hlavný karpatský hrebeň. Dosiahol ho v zalesnenom teréne severne od Javoriny. Modro značený hrebeňový chodník oblúkom obchádzajúci dolinu potoka Kamenec na slovenskej strane ma neomylne doviedol až k druhému Jurkovičovmu vojnovému cintorínu...

Prečítajte si viac o jedinečných vojenských cintorínoch D.S.Jurkoviča, aj ďalšie zaujímavé články o Slovensku v časopise Krásy Slovenska.

Zdroj a foto: Ján Lacika, Krásy Slovenska