Ako nás formujú naši rodičia – a čo s tým, keď dospejeme

Keď sme malí, berieme rodičov takých, akí sú. Prijímame ich správanie, názory a zvyky ako normu. Až v dospelosti si začneme uvedomovať, že svet môže fungovať aj inak.

Niektoré vzorce si ponecháme, iné nás brzdia. Mnohé veci si vážime, iné nám spôsobujú bolesť a výčitky.

Generácia, ktorá začína bilancovať

Okolo tridsiatky ľudia často začínajú hodnotiť svoje detstvo a vzťah s rodičmi. V tejto fáze sa u mnohých vynoria emócie, ktoré dlhé roky potláčali.

Jana (32): Mala som byť dokonalá

„Chceli ma držať mimo vzťahov, aby som sa sústredila na medicínu. Som lekárka, ale neviem sa s mužmi baviť. Všetko sa točí len okolo práce. Vyčítam to matke dodnes.“

Tlak na výber partnerov alebo sociálne obmedzenia zo strany rodičov môžu ovplyvniť schopnosť nadväzovať vzťahy aj v dospelosti.

Marek (28): Z lásky k prírode som skončil v kancelárii

„Chcel som byť veterinár. Namiesto toho sedím v kancelárii s otcom, právnikom. Jeho sen sa stal mojím trestom.“

Príklad rodičovského premietania vlastných snov do detí. Často vedie k nespokojnosti, hoci na papieri je všetko „v poriadku“.

Výčitky aj vďačnosť

Tieto životné bolesti sú bežné. Mnoho dospelých detí prechováva hnev, no zároveň aj vďačnosť. Nie všetko bolo zlé. Rozlíšiť to býva ťažké, ale dôležité.

Odpustenie prichádza s pochopením

Keď sa z nás stanú rodičia, pochopíme, ako ťažké je dieťa viesť – rozoznať rozmary od vážnych túžob, rozhodovať v ich mene a pritom neublížiť.