Objavovanie Spiša pod Tatrami

Naši dávni predkovia si Tatry nedelili, iba ak pastieri vysokohorských lúčnych planín využívajúci pašu až po kosodrevinu. Neskôr medzi prvými prechodili Tatry vzdelaní ľudia z Kežmarku a Levoče, čo sa odrazilo aj na pomenovaniach ako Kežmarské žľaby alebo Päť spišských plies, či pomenovanie rozsiahleho pohoria Spišská magura. Magúr je v Karpatoch mnoho. Je to slovo-artefakt, vyjadrujúci veľkost hôr, ich mohutnosť. Na severe Slovenska by ste našli viac ako polstovku rozličných magúr.

Spišská magura začína pri prekrásnej riečke Javorinke neďaleko poľských hraníc,            pokračuje súbežne s Belian- skymi Tatrami, a potom i ponad Levočské vrchy. Pre ľudské dejiny mali tieto sotva tisícmetrové prírodné vŕšky o to väčší význam, že pri nich a pod nimi ľudia vedeli žiť a živiť sa. Hory vtlačili pečať nielen ich práci, ale aj ľudovému folklóru a estetickému prejavu. Ten sa tu uchoval podnes a šokuje turistov uprostred moderného života.  Pri administratívnom delení Tatier chcel mať každý nejakú účasť.
Časť z nich spravuje Poľské zo Zakopaného. Tatry a Spiš zažili aj župné úrady či sídla okresov. Každý tu chcel trochu rozhodovať. Tatry však začala deliť už samotná príroda. Snežná vločka, ktorá poletuje nad tatranskými štítmi, ešte nevie, či popláva do Baltu, alebo Čierneho mora. Dozvie sa to, až keď spadne povedzme do riečky Belej a prítokov Bieleho Váhu, alebo Bielovod- ského potoka či Javorinky.
Tak sa tu odjakživa delila vlaha medzi dve moria. Spiš najprv z juhu obteká rieka Poprad, ktorý sa vlieva pred Nowym Saczom do Dunajca, a ten zasa do Wisly. Ale akékoľvek administratívne delenie je neprirodzené. Pociťujú to všetky spišské dedinky a mestečká. Založili si preto združenie spišských miest a obcí, aby sa časom prebojovali k novému (spišskému) zjednoteniu.
Jednota prírodnej krajiny Spiša je umocnená tatranskou slávobránou, cez ktorú sa vchádza do štyroch dolín. V nich sa ľudia radi usadzovali, a sem aj dnes radi prichádzajú, aby si odpočinuli od nebotyčných Tatier, potešili sa z drobnej prírodnej krásy. Slávobrána Tatier sama ponúka návštevníkovi:
,,Vojdi do krajiny hojnej na drobné ľudské pôžitky"! A Spišiaci od nepamäti vedeli vydobýjať z doliniek a strání obživu i suroviny pre desatoraké remeslá. Aj dnes sú ešte roľnícke lúky posiate kvietím, ktoré akoby napovedalo, že nielen sýti, a aj lieči.
Akoby tento kraj vyzýval: ,,Pite naše ovčie i kravské mlieko, jedzte naše umné syrárske produkty, jedzte našu švábku i naše ovsené a pohánčené kaše. Aj ryby z našich potokov vynikajú bystrými pohybmi, pretože prekypujú zdravím."
Je len prirodzené, že práve tu, v Červenom Kláštore u kamandulských mníchov, zostavil slávny liečiteľ, a hádam aj letec na prvom rogale, Cyprián (1724-1775) slávny herbár.
Keď sa rozhliadnete od Piatich spišských plies,  celú krajinku nazvanú Spišom máte ako na dlani. Hádam len básnik by ešte mohol čo-to dodať ku chvále tohto kraja. Veď napokon na tatranské končiare sa ,,štveráme" nie preto, aby sme sa dívali ešte vyššie, na nebo, ale naopak, aby sme videli údolia, kde žijeme.
Spišiaci až do šestnásteho storočia neradi vystupovali na tatranské končiare. Jednako sa len čohosi báli. A keď už zatúžili za tatranskými štítmi, vzdávali im vždy patričnú úctu.
Považovali ich za oltár prírody, kde všetky súsošia boli vznešené a vyrezávané do tvrdej žuly. Hádam i preto tu bolo toľko majstrov rezbárov, medzi ktorými  najslávnejší bol Pavol z Levoče.
Dokázali vystrúhať z lipy a limby prekrásne sochy a celé oltáre svojím bohom i bôžikom. A tie môžeme obdivovať v početných starých kostoloch. Tu nejeden turista nábožne pokľakne a v tejto pokornej polohe upiera pohľad na skvosty umenia.
Turizmus sem prirodzene preniká ako túžba po poznaní. Cestujeme, aby sme prežívali artefakty prírody a jej súčasť, dielo človeka. Necestujeme, aby sme leňošili. Kto sa viac díval aj ,,geologickými očami", vidí Tatry so svojimi žulami a Spiš so svojou flyšovou podstatou.
Pod nimi je svedectvo posledného morského zálivu, ktorý sa začínal pri dnešnom Šariši a siahal až po Liptov.
Tam bola zátoka posledného mora. Liptovská Mara už s moriami nemá nič spoločné, ona v prvom rade tíši povodne riek, ktoré sa rodia vo vrchoch. Spišská treťohorná zátoka je tu podnes viditeľná, všimnite si len ,,hradby" Spišskej Magury a Levočských vrchov na severe. Všimnite si, ako sa Západné Tatry na severe správajú, ako stekajú do poľských rovín až po Balt. Odkláňanie sa Zeme na rôzne strany spôsobilo, že raz prišlo zaľadnenie, a raz zasa oteplenie. Rástli tu rakyty i tisíny, potom jedle a smreky, a napokon i buky, a rastú tu i najsevernejšie dubiny. Ale najmä javory a jasene. A popri nich bujná voňavá lúčna vegetácia, ktorá zazverila horičky i doliny.
Vďaka tomuto pestrému životu tu žije tretina všetkých motýľov, aké len možno vidieť v Európe, a vyše 160 druhov vtákov. Nehniezdia všetky práve na tomto flyšovom koberci, ale aspoň na krátky čas si prídu zachytať dravého hmyzu a zaštebotať si. Presne ako to radi robia ľudskí turisti. Mimochodom, aj plies a jazierok je tu v Tatrách práve toľko ako druhov vtákov, akoby pre každý druh jedno. 
Po Vysokých Tatrách prírodu Spiša v prvom rade ovplyvňujú štyri rieky: Dunajec, jeho dôstojný prítok Poprad, Hornád a jeho prítok Hnilec. Prvé dve smerujú do Baltského a druhé dve do Čierneho mora. Spiš je známy tisíckou potokov. Hoci ročný priemer zrážok predstavuje sotva polovicu tatranských, vlaha tu je priam pod nohami. Krasové útvary v Slovenskom raji sa striedajú s povrchovými vápencovými skalami a vytvárajú ,,špongiu" podzemného vodstva.
Na Slovensku je asi štyri tisíc jaskýň a priepastí, z toho tretina sa nachádza v priľahlých skalnatých útvaroch medzi Vysokými Tatrami a údolím rieky Slaná. Z mohutných skalných hrebeňov vysokotatranského masívu steká na  severnú a južnú stranu množstvo väčších i menších potokov, ktoré sa vejárovito   rozbiehajú ako kropaje z chrbta speneného koňa. Ich úžitok je oveľa väčší, ako by sme sa nazdali.
  Blahodarná vlaha je súčasťou fantastickej ,,továrne na zdravie", vzácneho národného, ba dnes aj európskeho sanatória. Tunajší ľudia oddávna vedeli s vodou príkladne hospodáriť. Svedčí o tom aj čiastočne zachovaný drevený vodovod z vŕtaných borovicových kmeňov v Kežmarku. Podnes opatrujú dlhočižné nebožiece v Múzeu ľudovej architektúry v Bardejove ako dôkaz šikovnosti a technickej úrovne našich predkov.
Za Kežmarkom sa Poprad obracia na severovýchod a pri východnom okraji Spišskej Belej opúšťa ochranné pásmo Tatranského národného parku. Potom sa kľukatí prekrásnou spišskou krajinou v celkovej dlžke 51 km. Preteká cez Podolínec, pod kúpeľmi Ružbachy, Hniezdne až k hradbám Starej Ľubovne, a odtiaľ cez Plavec a Orlov až po hranice s Poľskom. V tejto časti tvorí štátnu hranicu asi v dlžke 26 km. Východne od Orlova po mnohých veľkých meandroch si preráža cestu cez Východné Beskydy na sever až k Mníšku nad Popradom, kde definitívne opúšťa naše územie.
   Poprad a Dunajec akoby sa boli pohádali s riečkami a potokmi pod Tatrami, ktoré odvádza Váh a Slaná do Čierneho mora. Vody Dunajca a Dunaja sa nikdy nestretajú. Ani len v mori. A predsa Dunaj a Dunajec sú si raz veľmi blízko. Je to na hrebeni Kozieho kameňa, kde prechádza rozvodnica medzi Čiernym a Baltským morom. Nad týmto miestom dve vločky snehu či kvapôčky dažďa môžu nakoniec putovať každá do iného mora, podľa toho, kde ich vietor odfúkne.
Dunajec viac formuje sever Spiša, kde vládne hrad Nedeca a Tri koruny a kde žijú vedno Poliaci i Slováci. Je to typická horská slovensko-poľská rieka. Vyviera najprv ako Biely a Čierny Dunajec. Najväčším prítokom z pravej, slovenskej strany, je na Podhalí riečka Biela voda, dlhá 40 kilometrov, so spádom 872 metrov, ktorá zbiera vody Tatier najmä cez potok Javorinka. Už od najstarších čias bol Dunajec dôležitou dopravnou tepnou. Cez Pieniny k Baltu viedla známa Jantárová cesta.
   Slovania plávali na pltiach po Dunajci a Wisle až k Baltskému moru. Na spenenej hrive rieky sa i dnes nesú konvoje pltí preplnené turistami na slovenskej i poľskej strane. Od čias, kedy gorali Majka, Liguš a Pajka zo Szczawnice začali zvážať výletníkov a kúpeľných hostí do ústia Pieninského potoka, uplynulo viac ako sto rokov. Dnes túto atrakciu využíva ročne vyše 100 tisíc poľských a asi 30 tisíc slovenských turistov.     Divé pereje Dunajca využívajú vodáci, pre ktorých je plavba po spenenej, hučiacej rieke nezabudnuteľným zážitkom.
   Administratívne prekážky doposiaľ Spiš  len krájali a oddeľovali a až prelom tisícročia dal nádej, že sa na severe Spiša posunú aspoň turistické a ľudské hranice spolužitia.

 Jozef Marek