Naše Bradlo v Kanade
V roku 2000, keď Matica slovenská pre finančnú tieseň prestala vydávať časopis SLOVENSKO určený krajanom na americkom kontinente, založil som a pol roka v Toronte rozbiehal týždenník SLOVAK WEEK, určený krajanom od Chile po Aljašku, vychádzajúci na dvadsiatich stranách v angličtine a štyroch v slovenčine. Bolo to vzrušujúce a neraz dojímavé zároveň - prinášať krajanom kus dávnejšieho i čerstvého domova. Netušil som však, ja, rodený Myjavčan, že v ďalekom Ontariu nájdem hlbokú stopu toho svojho najbezprostrednejšieho domova - Bradlo.
Vzrušujúci objav mal dohru u mňa na chalupe v Kostolnom v podobe kopaničiarskej hudobnej encyklopédie v husľovom podaní nezabudnuteľného Stanka Cibulku, vzhľadom na jeho vtedajší zdravotný stav - tak sa mi zdá - vari poslednom, hoci miniverejnom, v živote...
Na jeho úplnom začiatku bola fotografia na titulnej strane novín - krásnych, krojovaných dievčat zo súboru Kopaničiar...
Niekoľko dní po vyjdení tohto vydania mi do Toronta telefonoval vzrušený ženský hlas:
“Pán Klč, chcem vedieť mená tých dievčat! Musím ich vedieť! Moji rodičia boli totiž odtiaľ - z Myjavy!”
Po menách dievčat som samo- zrejme nepátral, veď pani Martha Quinn - Bies, ako sa mi predstavila, narazila rovno na informačný ropný prameň - Myjavčana. A to sme vtedy ešte netušili, čo sa zomelie...
“Na budúci rok chcem prísť na Slovensko, ukázať svojim dvom dcéram i manželovi vlasť mojich rodičov a moju pravlasť.” horlila.
Dobre, to budem už doma, ujmem sa ich, pomyslel som si.
O rok prišla. S manželom, roduverným Írom, na ktorom už bolo badať prvé príznaky Parkinsonovej choroby, čo bol pre neho utrpe- ním, lebo miloval vodu a najšťastnejší bol v kajaku na hladine onta- rijského jazera Barre, pri ktorom penzisti, bývalí učitelia, bývali.
“Viete, v Amerike je veľa slovensko-írskych spojení. Naši predkovia tam prichádzali vo veľkom malí a biedni. V tomto sa zžili a mnohí spolu žili. Ako my dvaja...”
Povodil som ich, kade sa dalo, všade. Pre pani Marthu bol výhľad z najvyššieho bodu Bradla napl- nením životnej everestskej túžby. Hľadela rozochvene dookola - nechali sme ju tam samú.
Naobedovali sme sa v štýlovej reštaurácii U Juhása v Košariskách.
Dievčatá nadchla kultivovaná starosvetskosť ubytovacieho za- riadenia. Šli na ne mrákoty obdivu, keď si nechali otvoriť izby. Okamžite sa tam chceli ubytovať, ale, žiaľ, na večer už bolo obsadené.
Zaviedol som ich do Múzea slovenských národných rád na Myjave.
Pani Martha sa zasa chvela, manžel i dievčatá zízali v úcte nad niečim, čo si doma nadmieru ctia a volajú to: HERITAGE - DEDIČSTVO.
No citový vrchol bol ešte pred pani Marthou.
Šli sme ku mne do Kostolného.
A pani Martha s rodinou samozrejme do kostola a na faru poprosiť o nahliadnutie do matriky.
Mgr. Ľubica Kopincová - zborová farárka im láskavo vyho- vela a na tomto mieste a v tento moment sa pani Martha dozvedela, že práve na tomto mieste a práve v tomto evanjelic- kom kostole v Kostolnom sa jej rodičia 8. februára 1932 zosobášili.
Otec Ján Bies sa narodil 11.mája 1904 v osade Hodulov Vrch, mama Anička Hučková sa narodila 8. novembra 1906 taktiež v Hrašnom na Hodulovom Vrchu.
V Kostolnom oboch pokrstili.
Ján Bies prišiel po prvý raz hľadať šťastie do Kanady v roku 1928 - rajzoval kade-tade, súc hladný hľadajúc prácu na farme, drevorubača, akúkoľvek.
Spolu s ďalšími šiestimi slovenskými rodinami imigrantov napokon v roku 1930 vyklčovali zem pre svoje farmy a komunitu - nazvali ju Bradlo. Nachádzala sa v Ontariu 11 kilometrov južne od mesta Hearst, približne 1000 kilometrov severne od Toronta, dnes ide povedľa diaľnica 583.
V roku 1932 si prišiel na Slovensko po Aničku.
Postupne sem prichádzali ďalšie a ďalšie slovenské rodiny a počas vrcholu hospodárskej krízy tu bývalo 150 Slovákov s vlastným katolíckym kostolom, ktorý evanjelickým imigrantom “dodal” slovenský katolícky kňaz z Montrealu, so školou, obchodom, poštovým úradom i spoločenskou halou. Speňažovali dreviny, ktoré vyklčovali, pestovali sadenice, odmietli sa dať na veľkokomerčné farmárstvo. Odlúčení od vlasti, spoliehajúci sa len na seba a svoju súdržnosť si uchovávali dar evanjelickej viery, žičlivosť zdraviu a blahobytu svojich detí. Deti Biesovcov sa stali inžiniermi, uči-teľmi, umelcami, účtovníkmi.
Bolo ich dovedna sedem - OIga (Stevenson), Anne (Siska), John, Rudy, Bill, Martha (Quin) a Ernest.
Jeden zo synov získal hlavnú cenu guvernéra Ontaria ako odborník - psychoterapeut, dcéra trikrát vyhrala národnú kanadskú cenu za práce týkajúce sa zlepšovania vzťahov medzi ľuďmi, ďalšie deti sa tiež vytiahli medzi spo- ločenskú špičku. Rástli zdravo a rýchle ako otcove sadenice stromov. Koreň úspechov bolo za- stoknutý v pätnásťakrovej farme, kde pracoval Ján Bies plných 35 rokov.
Vydarilo sa aj 15 vnúčeniec.
“Moja Anička zmaturovala s deviatimi jednotkami a získala dve hlavné štipendiá na Guelph University, odbor veterinárna medi- cína. Jennifer, ktorej moja mamička hovorievala “moja mila”, vyhrala zlatú a striebornú medailu na vedeckej úrovni v rámci celej Kanady, mamin vnuk David Suzuki získal zasa národnú spisovateľskú cenu a ďalší, Robert, je doktorom farmácie,” pyšní sa pani Martha.
Klíma bola v severnom Ontariu vždy drsná.
“Letá boli horúce a prebujnelé odpornými komármi,” napísala v spomienkach starousadlíčka Anička. “A zimy boli brutálne. To neboli farmy, ale buš.”
Pastviny pre dobytok si museli vydobyť vyklčovaním lesa. Vlastnými rukami a s pomocou koní. Všetci členovia rodín dreli ako tie kone. Deti boli odkájané priamo v prírode, nebolo elektriny, automobilov, po potraviny a veci do domácnosti bolo treba chodiť osem míľ pešo.
Diali sa tragédie - mladé matky zomierali pri pôrodoch, deti zo- mierali neplnoleté, nehody a úrazy boli hlavnou príčinou úmrtí mužov. Detským doktorom platievali za ošetrenia a lieky vajciami. Boli to tvrdé časy, no ľudia si navzájom všemožne pomáhali. Vystavili si komunitný dom s halou pre spoločenské udalosti a zábavy. Mali vlastnú muziku s akordeonom i husľami. Oslavovali tu narodenia detí, krstiny, konali sa tu špeciálne cirkevné služby, školské koncerty i dožinky. Vedeli si dopriať aj pekné chvíle so smiechotami, spevom a tancom.
Pulzujúca komunita si jedného dňa položila otázku: Ale veď by sme sa mali aj nejako pomenovať! Ako?
Voľba bola jednomyseľná: BRADLO. Symbolizujúce ich sny a nové začiatky v Kanade, na počesť večného miesta odpočinku slovenského národného hrdinu generála Milana Rastislava Štefánika.
Dr. Margaret Arkinstallová, ktorá sa spolu so svojím manželom, lekárom Billom, o zdra- vie slovenskej komunity starala od roku 1930, vo svojich memoároch napísala:
“Boli to úžasní ľudia, ktorí v zápase o svoje živobytie opustili svoju vlasť a začali oň odvážne a statočne bojovať v neznámej, nehostinnej krajine. Je to časť nášho bohatého kultúrneho dedičstva, ktoré si Kanada musí zapamätať!”
Na ich prínos sa nezabudlo.
Dňa 5.júla 1997 spoločnosť Ontario Heritage Foundation v dnes šesťisícovom meste Hearst umiestnila pamätnú dosku na počesť usadlosti Bradlo.
Akoby šťastnou zhodou náhod sa tak stalo vo sviatočný deň všetkých Slovákov, zasvätený pamiatke Svätého Cyrila a Svätého Metoda.
Po prvý raz v histórii tak slovenská komunita prijala formálne uznanie od kanadskej vládnej agentúry!
Najvyšší počet obyvateľov v období rokov 1930 - 1969, kedy sa z Bradla odsťahoval posledný Slovák, bol približne 200. Poštový úrad fungoval v priebehu rokov 1935 - 1944, kedy tu zostalo už iba sedem rodín. Ako ľudia opúšťali Bradlo, opustené ostávali aj ich domy. Aj tie lepšie. Jeden z nich bol taktiež presunutý - ako kostol do neďalekého Lac Ste. Je tu od roku 1950.
Brat pani Marthy Rudy sa v Bradle narodil v roku 1938 a navštevoval tunajšiu školu v posledných rokoch jej pôsobenia.
“Bol som ešte malý, keď prvoosídlenci začínali opúšťať Bradlo,” napísal Rudy Bies, dnes uchovávajúci družinu priateľov Bradla - Friends of Bradlo, vo svojich spomienkach.
“Nepamätám si veľa z týchto ľudí. Len po jednom som si pospomínal na posledné rodiny, ktoré opúšťali Bradlo. Rodina Bunskovcov odišla v roku 1949, rodina Jána Vydareného a Jaroslava Nádvorníka v roku 1950, Ševcovci v roku 1954 a moji rodičia John a Anna Bies v roku 1957. Karl Dedina odišiel o rok nato, Mike Gula tu zomrel v roku 1960 a Matej Marcinak opustil Bradlo ako posledný v roku 1969. Zomrel o rok nato v starobinci v Kapuskasingu. Pochádzal od Považskej Bystrice, s otcom sem prišli v roku 1932.”
Ján - John Bies zomrel 28. septembra 1976 v Hearste neďaleko Bradla.
Jeho manželka Anička opustila sedem detí 25. júna 1991.
“Rok nato, ako mamička zomrela, sme my, deti, predali jej dom. Ešte predtým sme však rad zaradom držali v rukách všetky veci, ktoré mala v dome. Uschovávala si stovky listov, ktoré dostávala od svojich príbuzných v Československu. Ako veľmi myslela na to, kedy už ďalší list má prísť! Spomínam si, aké sladké to boli pre ňu chvíle, keď otcovi i nám deťom čítala z neho. Často spomínala na svoj kostol na Slovensku, teraz už viem, že to bol ten v Kostolnom. Listy, pohľadnice a gramofónové platne, ktoré mali vzťah k mojim rodičom, som priniesla do svojej materskej farnosti St. Paul's Slovak Ev. Lutheran Church v Toronte. S presvedčením, že prispejú k posilneniu duchovnosti a vrúcnej láske k domovine u našich slovenských farníkov v Toronte.”
Írsky manžel medzičasom zomrel.
“Žijem len už pre svoje dcéry a vnúčence a vždy im budem pripomínať životný príbeh, srdce, cit a myšlienky mojej mamy na domovinu.”
Ivan Klč
Ostatné
