Kde bolo, tam bolo....
Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala. Každý z nás sa určite práve teraz preniesol do obdobia bezstarostného detstva. Rozprávky nás mali uspať, utíšiť alebo len tak nenútene ulahodiť na duši. Čítavali nám ich naše mamičky, babičky a milujúci starší súrodenci. Všetci boli presvedčení, že takéto fantazijné omámenie nadmieru pomôže nášmu duševnému rastu.
Pravdou je, že sme v nich mohli objavovať veľké množstvo životných poučení, ľudových múdrostí aj bežných starostí. Hlásali slušnosť, čestnosť a skromnosť. Čo sa však im dodnes dá vyčítať, je hŕba poloprávd, klamstiev a ružových okuliarov. Už len slovné spojenia – kde sa piesok lial a voda sypala – ponúkajú ubolený pohľad na bežné fyzikálne procesy v prírode. Je to niečo podobné, ako keby sme v bežnej medziľudskej komunikácii povedali, že sa nám dnes okotila najstaršia dcéra a mačka Líza porodila tri krásne detičky. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že fyzika na druhom stupni základnej školy nepatrí medzi tie najjednoduchšie predmety, a preto by sme to našim ratolestiam nemali robiť horším už v útlom detstve.
A princ pobozkal princeznú. Potom nasledovala svadba a známy výrok – A žili spolu šťastne, až kým nezomreli. Možno je to aj celkom milé, aj dostatočne vtipné, ale chýba tomu aspoň náznak reality. Jeden bozk ešte nič neznamená a keďže princov a princezien chodí v dnešných časoch po svete veľmi málo, nebojme sa maličkým vysvetliť, že vzťah medzi mužom a ženou je asi taký komplikovaný ako neposlušné šnúrky na topánke alebo maľovanka bez farebnej prílohy.
Tak ako ani rozprávka netúži byť pravdivá, tak aj tento článok je založený na uštipačnosti a nadhľade. Možno mu ide o miernu provokáciu alebo o túžbu byť dieťaťom, ktoré si dennodenne môže dovoliť listovať v rozprávkových knižkách.
Tatiana Kovalčinová
Ostatné
