Jablkové priateľstvo

 

Vždy, keď cestujem do zahraničia, mám trocha stiesnený pocit. Ani teraz tomu nebolo inak. Z jednej strany som sa nevedela dočkať krás Tirolska, z druhej strany som sa bála prijatia domácich. Budú milí? Porozumieme si? Aké majú asi zvyky? Sú podobné našim? S manželom sme tam cestovali na pracovnú brigádu - pretrhávku jabĺk.
 
V podstate sme ani presne nevedeli, čo je pretrhávka jabĺk. Vedeli sme len toľko, že budeme robiť v jablkových sadoch v nádhernej horskej prírode.
„ Budeš iba trhať jablká zo stromu!“
„Fakt?! To by mi v živote nenapadlo! Myslela som si, že ideme šiť topánky!“, odvetila som podráždene manželovi.
 Manžel sa totiž o nič nestaral, všetko som zariadila ja. Od komunikácie s pracovnou agentúrou, až po samotnú dopravu. A k tomu všetkému nevedel ani slovo po nemecky. Cesta trvala skoro 14 hodín a v podvečer sme dorazili konečne na miesto.
 
Pred veľkým rodinným domom nás už čakala celá rodina. Gunter, Gerda, ich tri deti a Gunterovi rodičia. Privítali nás milo, ale bolo poznať, že i pre nich je to stres, pretože o nás vedeli toľko, ako my o nich, teda nič. Po ubytovaní, vybalení a vytúženej sprche sme zaľahli, aby sme ráno boli čerství ako rybičky. Pracovná doba začínala o siedmej a končila medzi šiestou a siedmou. Obedňajšia prestávka bola od dvanástej do štrnástej. Hoci bol júl, rána boli veľmi chladné. Autom sme sa presunuli k jablkovým sadom, kde nám Gerda a Gunter vysvetlili, čo vlastne budeme robiť. Princíp bol jednoduchý, odtrhnúť všetky zdeformované nedozreté jablká, prípadne jablká, ktorých je na jednej stonke priveľa tak, aby stopka z jablka ostala na strome. Je to dôležité kvôli škodcom, ak by sme totiž odtrhli jablko i so stopkou, poranili by sme strom a časom by sa tam mohol dostať nejaký škodca, aspoň tak nám to vysvetlili. Pochopili sme to rýchlo, ale po desiatich hodinách trhania sme mali dosť.
 
Na druhý deň sme sa zobudili s opuchnutými rukami a obrovskými bolestivými mozoľmi. Konečne som pochopila, čo tým myslel náš známy, ktorý nám povedal:
„ Nezabudnite na mech leukoplastov a hektolitre masti s chladivým účinkom!“
Leukoplast sme mali jeden a masť žiadnu. Naše ruky si však všimli domáci a okamžite nám kúpili rukavice na ochranu rúk. Asi od tohto momentu sa prelomili ľady a navzájom sme sa začali vnímať inak. My sme sa snažili nesťažovať na bolesť a oni sa naopak stále pýtali, či je všetko v poriadku. Už po štyroch dňoch nás prestali kontrolovať, pochopili, že nám môžu dôverovať.
 
V nedeľu sme mali voľno a domáci nás pozvali k sebe na grilovačku. Atmosféra bola úžasná, uvedomili sme si, že sme absolútne rovnakí. I keď pochádzame z iných krajín, mentalita je rovnaká. S manželom sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí o jablkách, o ktorých sme dovtedy ani netušili.
 
Asi najväčším šokom pre nás bolo zistenie, že na náš trh sa dostávajú i dvojročné jablká, pretože spracovateľská firma, ktorá odkupuje jablká ich balí do špeciálnych plastových vriec, napúšťa plynom, ktorý uchováva jablká svieže a čerstvé niekoľko mesiacov. Ďalším nemilým prekvapením bolo, že chemický postrek na jablone sa robí dvakrát do mesiaca. Hneď sa mi vybavila naša jabloň v záhrade, ktorá v živote nevidela chemický postrek. Jablká z nej nie sú ani veľké, ani pekné, ale chuť je neskutočná.
 
Od grilovačky začali dni bežať strašne rýchlo, blížil sa termín odchodu. Gerda bola zlatá, už sme mali všetky kufre v aute a ona stále rozmýšľala, čo by nám ešte dala na cestu. Zakaždým vbehla do domu a priniesla nejakú maškrtu. Po upozornení, že už máme všetkého dosť sme sa vybozkávali a odišli s prísľubom, že o rok sa znova vrátime. Boli sme unavení, ale radi, že sme spoznali nových ľudí, ktorí nám ostali veľmi blízki.
 
SH
Image: gabriel77/sxc.hu