Albion bez hmly a bez dažďa

Dlhé desaťročia si Albión udržiaval priemyselný monopol na planéte, tvoril obrovské impérium, ale i dnes patrí medzi vyspelé krajiny sveta. Stretávam slávnych ľudí, čo žili v rôznych storočiach, zrazu sme všetci spolu v londýnskom panoptiku madame Tussaudovej, niet medzi nami rozdielu až na maličkosť - veľkí tohto sveta sú zhotovení z vosku. Hneď pri vchode do veľkej sály mi George V. tuším podáva ruku, kúsok ďalej Johann Cruyff hľadí rovno do mojej tváre, obďaleč stojí s loptou v ruke chýrny Pelé.
"Som Brigitte Bardottová, tak som vyzerala v roku 1967, škoda, že sa nezastavil čas," predstavuje sa hviezda  ilmového neba v priesvitnom kombiné.Agátha Christie hľadí skúmavými očami spoza okuliarov na Richarda Burtona, v krátkej  chodbičke naťahuje oproti ruky Alfréd Hitchcock. Oči mi padnú na muža v uniforme, neviem ho zaradiť a on sa v tom pohne. Je to strážca múzea a ja som od ľaku takmer odpadol.

Medzi dvoma svetovými vojnami počas krízy v dvadsiatych rokoch obyvateľ Británie bol akoby v poslednom ťažení: priemyselná výroba prudko klesala, nezamestnanosť "puchla", do hospodárskej arény sa lakťami tisol mocný konkurent USA. Partnerovi spoza "veľkej mláky" ešte väčšmi uvoľnil Albión pozície cez druhú svetovú, o dnešku ani nehovoriac. No to už voskový Ilja Nastase smečuje, lúče svetla hľadia na speváka Toma Jonesa, tón jeho piesne sa šíri vôkol. Pozor, už zasa Chaplin sa mancuje so svojou paličkou a tvrdiakom, herec Humprey Bogart sa vyznáva z lásky k ženám, kým Marilyn Monroová mi učaruje svojou Helou, Dolly...
Muhammad Ali alias Cassius Clay v bielom kúpacom plášti rozťahuje ruky nad hlavou, sťa po víťaznom zápase. Napokon sú na rade, pravdaže, okrem iných, kozmonauti Aldrin a Armstrong, blikajú nad nimi svetlá ako hviezdy. Na krátky čas tak ako obvykle v živote. Schody vedú dolu, do ďalšej sály ma uvádza dáma v čiernom, sama madame Tussaudová, umrela pred vyše 150 rokmi, ale predsa je tu, vo svojom panoptiku a nevymizne z pamäti, uprene hľadiac so sklonenou hlavou.

V podzemí minulosť ožíva, raz je to Henrich V., čo vládol v Británii v 14. storočí, bez taktu mu skáče do reči starý smilník Henrich VIII., hlava mu vyčnieva spoza obkľúčenia svojich šiestich žien. Vzápätí sa producíruje víťaz nad Napoleonom Wellington, až sa to postupne približuje k dnešným politikom, Tonyho Blaira nevynímajúc. Hľadí s dôverou na príchodiacich, tak ako oni na neho. Veria mu? Tri stovky koncernov s najväčším ziskom - aspoň milión libier - majú vyše tretinový podiel na celkovom zisku v Británii. Mocní medzi mocnými 50 mamutích spoločností - tvoria klub gigantov: Royal Dutch Shell, British Petroleum, Unilever, Dunlop Rubber... Ani tie však nie sú bez problémov, ako nedávno automobilové podniky British Leyland, či Chrysler. V sále počuť letieť muchu, takú tíšinu som zacítil, keď sa reč zvrtla na prepúšťanie 20 tisíc ľudí oceliarskeho koncernu British Steel Corp. Angličan má zmysel pre suchý humor a sebairóniu, ale tiež verí vodcovi Labour Party - o rok bude lepšie. Šťastie pre ostrovy, že Big Five Veľká päťka, kde sú uložené štyri desatiny vkladov všetkých britských akciových bánk, svojím vplyvom ďaleko prekračuje hranicu štátu, kvôli nej sa Londýn stal hlavným bankovým a poisťovníckym centrom sveta, čo umožňuje získať úver.

AKO ŽIJE RADOVÝ OBČAN
Ešte i dnes žije necelá pätina ľudí pod hranicou životného minima, tvrdí prieskum britského  Ministerstva práce. O jedno miesto na inzerát sa hlási aj 80 občanov. Mnohí žijú z podpôr, stravujú sa v podnikoch Armády spásy. Obchody sú síce prepchaté tovarom, no banky a burzy zaznamenávajú neraz zemetrasenia, postihujúce občas i stredné vrstvy. Nezamestnanosť kvári, robotníci nechcú ostať doma, hoci sú chorí, aby neprišli o miesto. A ceny elektriny, dopravy, potravín, uhlia smerujú hore. A kde je ešte cestná daň, nájomné, daň na chladničky, práčky, televízory, kožušiny. Slovom, britská rodina sa má čo obracať. Debata s voskovým Tonym Blairom sa pomaly končí, hoci má ďalších svedkov. S napätím počúvajú americkí prezidenti od Washingtona po Clintona rozhovor sleduje Egypťan Násir, manželia Gándhiovci, Indíra usadená v kresle, Mahatma stojac s palicou v ruke.

Mĺkvo dumajú aj velikáni pera Hugo, Dickens, Shakespeare, Walter Scott, Andersen. Schody opäť vedú ešte nižšie do predpeklia, kde sú z vosku vytesaní najväčší zločinci všetkých čias. Vrátnika robí Hitler so značnou dávkou brutality v očiach; sám sa neviem zbaviť akejsi triašky okolo úst. Spolu s mladým inteligentným Angličanom Johnom Crawfordom vychádzame z panoptika starej dámy na ulicu. Pozýva ma na pivo do typickej londýnskej krčmy pub. Jeho matka patrí medzi tých 600 tisíc maródov, čo zatiaľ bez úspechu čakajú na lôžko v nemocnici. Brat sa práve chystá podpísať žoldniersky lístok v armáde, po ukončení strednej školy nechce ostať bez chleba. John pomáha obom, pokiaľ vrecko stačí. Spolieha sa na Európsku úniu, na spoluprácu jej krajín, na Tonyho Blaira. Za konzervatívcov to podľa neho za veľa nestálo. Firmy ozačované ako First Class - prvá trieda - sa snažia hlboko preniknúť do západnej a dnes už i východnej a strednej Európy, len čo odpadnú zbytočné problémy.

Prišiel Jimmy, Johnyho brat. Na tri roky práve obliekol rovnošatu vojaka. Nechcel visieť na bratovom krku. Na menej sa podpísať nedá. Pritom mocní idú bezohľadne za svojím cieľom. Zdravotníctvu venuje britská vláda menej ako armáde. Vojenské výdavky prostredníctvom NATO pohlcujú vyše 5 percent hrubého dôchodku výdavkov krajiny. A sám Jimmy už patrí medzi tých 340 tisíc dobre platených vojakov. Odchádzam za tmy do hotela Embassy. Má priliehavý názov, leží blízko ulice na okraji Hyde parku. Sú tam iba tri privátne domy, Kensingtonský palác, kde žije princezná Margaréta a hŕba veľvyslanectiev. Na jej oboch stranách stoja brány so strážcami, ich povinnosťou je uzamknúť ulicu, ak sa koná demonštrácia. 
Napokon v Londýne to nie je jediná súkromná ulica, jestvujú dokonca i privátne parky. Na druhý deň je ráno typicky anglické, prší. Niekde ročne naprší aj dvetisíc milimetrov, golfský prúd však zmierňuje rozdiely medzi letom a zimou. Dnes je nedeľa. John prichádza po mňa, na Bay~water Road na múre Hyde parku v nekonečnej dlžke si obzeráme výtvory maliarov, obďaleč ľudia  predávajú opasky, lampy v cene od jednej do 50 libier. Priateľ ma upozorňuje, vraj nazrite za plot a vysvetľuje: psí cintorín.

REČNÍCI V HYDE PARKU
V tomto parku si každý môže povedať, čo chce, okrem kritiky kráľovnej. Angličan rád reční a púta na seba pozornosť. Akási černoška stojí na debničke a vzrušene "recituje" o americkom útlaku v jej rodnej Britskej Guayane, akýsi chlapík na ňu volá, nech povie, kde to je, ona odpovedá, prebieha dialóg. Obďaleč sa mladík vydáva za odborníka na ženské otázky, vyzýva prítomné, aby sa smelo spytovali. Náboženský fanatik akejsi sekty predkladá zvedavcom svoje názory. Pristavujeme sa pri chlapíkovi s vlastnými schodíkmi, na ktorých má napísané svoje meno Jim Huggon. Má baranicu a dlhú bradu, hovorí o britskej súčasnosti, podľa neho priveľa ľudí drie na hŕstku boháčov. Vláda nerobí nič a aj to robí zle. Darmo mu oponujú, že Tony Blair to dá v krajine do poriadku. Nepočúva a hovorí, že on je užitočný tým, že je neužitočný a jeho slová sprevádza smiech. Proti gustu žiadny dišputát, taký je už  deväťmiliónový Londýn.

Poberáme sa ďalej, John spomína vlastnosti Angličana, ťažko sa v ňom vyznať, má rád hravé otázky s diskrétne hravými odpoveďami, je raz sem, raz tam, ale má aj trvalé vlastnosti. Ak niekoho pozve domov, stoluje sa skromne, hosťa radšej vezme do klubu, kde majú prístup len jeho členovia a ich pozvaní. Nerád mení  zaužívané, je konzervatívny a okrem peňazí zriedka užíva desiatkovú sústavu. Jazdí po ľavej  strane, má svoje dĺžkové a hmotnostné miery...
Navyše, je bujaro nedisciplinovaný. V krajine s 250 tisíc štvorcovými kilometrami existuje päť miliónov homosexuálov a lesbičiek. Londýn sa nedvíha k nebesám mrakodrapmi, skôr sa rozkladá do šírky a patrí medzi najrozľahlejšie mestá sveta. Má výbornú podzemnú dráhu, denne prepraví dva a pol milióna ľudí, hustú sieť taxíkov značky austin s presným účtovaním. Vynikajúce sú obrovské omnibusy, hore sa fajčí, dolu nie. Aj po krajine sa dobre cestuje. Veľká Británia má vyše 30 tisíc kilometrov železníc a raritu - tunelové vlakové spojenie s Francúzskom pod vodou kanála La Manche. Letecké spoločnosti, najmä BOAC a BEA spájajú ostrovy so svetom. Za nami ostáva jedna z hlavných obchodných tepien Oxford Street, jeden obchodný dom neprejdeš niekedy ani za celý deň. Pomedzi autá sa šikovne prepletajú cyklisti, bicykel je častým dopravným prostriedkom. Vystupujeme z omnibusu pri Westminsterskom opátstve, kde bola korunovaná AIžbeta II. Anglikánsky kňaz sa spytuje, či sa ideme modliť, keď zistil, že sme turisti, odkázal nás na popoludnie. A vonku leje. Registrovaný rekord je 37 dažďov počas dňa.
Pred nami vyčnieva parlament lemovaný chýrnym Big Benom, vežou, kde hodiny ukazujú vždy presný greenwichský čas. Pod nádhernou budovou sa ako had vinie Temža. Azda niet vhodnejšieho miesta na pripomenutie skutočnosti, že britská dedičná konštitučná monarchia nemá písanú ústavu. Právnym základom štátu sú historické zákony, štatúty a výnosy, zvyklosti, súdne precedensy. Všetko sa začína od kráľovnej: menuje predsedu vlády a ministrov, zvoláva a rozpúšťa parlament, je hlavnou veliteľkou armády. V tejto budove sídlia dve komory - Dolná snemovňa má 360 poslancov, Horná o tretinu viac členov, dedičných i dočasných, menovaných kráľovnou.
Teraz už v nej môžu byť aj nešľachtici. Na čele snemovne je lord kancelár sediaci na žoku vlny. Vláda skladá účty Dolnej snemovni.  Predstaviteľom britskej koruny v Severnom Írsku je generálny guvernér. Administratívne sa Británia delí na sto grófstiev a 89 miest na ich úrovni.
Konečne kráľovský Buckinghamský palác. Práve prebieha striedanie stráže. Vravia im  červenokabátnici, všetko synovia z najlepších rodín.

PORTOBELLO,TRAFALGAR SQUARE
John ma upozorňuje, aby som si dal pozor na vrecká. Dajaký muž maľuje portréty okoloidúcich za libru a ešte ich aj prikrášli. Človek sa môže odfotografovať s miniopicami. Chlapík predáva čosi priamo z kufra. Ozve sa píšťalka policajta a on sa pakuje rýchlo preč. No nielen on, stovky predavačov ponúkajú, o čom sa vám ani nesníva. Čudujete sa? Portobello je už raz také...
Kto nenavštívi kruhové námestie Trafalgar Square, nebol v Londýne. Uprostred sa dvíha k nebu obrovský stĺp zakončený na špici sochou Nelsona. Zberáme sa na štadión Westhamu United s drevenými tribúnami, domáci hrajú s Evertonom. Je vypredané, štyridsaťtisíc hlasiviek mohutne povzbudzuje. Obecenstvo je ohľaduplné, najväčšmi však hráči. Po zápase nik nerobí kotrmelce, ani víťaz ani porazený. Britská metropola je aj centrom zločinu. Večerný Londýn tmavne, dokonca i Oxford Street, Regent Street s najdrahšími obchodmi alebo Carnaby Street, odkiaľ preniká móda na starý kontinent. Na stanici metra čítame upozornenie na čiernej tabuli: Pozor, nebezpečenstvo listových bômb. Otvoríte obálku a vybuchne vám v hrsti.

Prichádzame na Kings Street, celá je vysvietená, čo sa to, reku, deje. Televízne kamery sú zamerané na reštauráciu Spagetti House a všade vôkol plno zvedavcov. Dozvedáme sa, že štyria západní Indiáni s čiernou pleťou päť dní väznia v dome majiteľov - bez jedla a možnosti použiť WC. Teroristi jedného už prepustili na znak dobrej vôle, druhého pre chorobu, ostatných sedem rukojemníkov znáša ich násilie. Indiáni zistili, že v Spagetti House sa sústreďuje tržba z 15 podobných reštaurácií rozvetvenej rodiny a pokúsili sa o lúpež. Keď to nevyšlo, obrátili to na politiku, od vlády žiadali auto na letisko a lietadlo na neznáme miesto.

Prilákalo nás centrum londýnskeho života, Picadilly Street, večer je tam hlučný ako deň, divadlá za 5 libier, kiná, kde sa fajčí. S touto ulicou susedí štvrť Soho. Ak je Londýn strediskom európskeho, tak Soho londýnskeho zločinu. John sa obáva ísť so mnou, idem tadiaľ sám. V bráne akéhosi domu vidím škatuľu od televízora a v nej spí bezdomovec. Obďaleč bežia rôzne švindle s kartami v snahe obrať o prachy neznámych príchodzích. No sú tu aj slušné čínske reštaurácie, aj striptízové bary spoza skla hľadí na teba pekná ženská postava tvár s vlasmi žltými ako obilie. Do hotela Embassy sa vraciam hodne po polnoci.

ÚZEMIE VEDY A POZNANIA
Konečne Cambridge. Z jeho útrob vychádzajú vzdelanci. Tunajší - rozumej britskí - vedci získali dosiaľ okolo 60 Nobelových cien. V Cambridge je jedna z najväčších knižníc krajiny. Kráľovská univerzita. Trinity. Obzerám si študovne, čo prekonali veky. V študentskom klube popíjame kávu, chlapci a dievčence sa tam schádzajú za zábavou. Trinity je jedna z najstarších univerzít Albiónu. Samotný objekt je veľmi zaujímavý. Popri nej je nádherný park. Johna sa pýtam i na nižšie školstvo. Vysvetľuje, že je organizované všakovako, sú tu anglikánske a katolícke základné školy, deti privilegovaných navštevujú public schols - školy verejné. Klasické či reformné gymnáziá, odborné lýceá a učiteľské ústavy tvoria stredné školy, rozšírené je i štúdium popri zamestnaní. Všade sa platí nie práve nízke školné, drahý je aj internát. No sem, do Cambridge či Oxfordu na univerzitu, prichádzajú zväčša len tí najbohatší. Opäť Londýn. To už nie je Manchester. Dvaja homosexuáli sa vedú za ruky, v podchode vrieska prostitútka. Mimochodom: Nie sme to už na  bratislavskej Krížnej ulici?

Geňo Penkovský