Najskôr prišiel Kosec, potom Nimbus a teraz je tu Posol

Trilógia Neala Shustermana Žatva smrti je výnimočná. Od prvej časti Kosec cez druhú Nimbus sledujeme príbeh Rowana a Citry, ktorí sú predurčený na to, aby zachránili svet a nastolili poriadok. Alebo predsa nie?
Posol je finále dystopickej trilógie, ktorá si získala čitateľov po celom svete a desaťtisíce aj na Slovensku.

Prešli tri roky, odkedy Rowan a Citra zmizli bez stopy – počas katastrofy, čo má na svedomí kosec Goddard, ktorý nemilosrdne zlikvidoval svojich protivníkov a konečne sa dostal k moci.
Sú to tri roky, odkedy sa Nimbus odmlčal – a jediný človek, s ktorým ostal v kontakte, je Greyson Tolliver.

A je to práve tretí diel dystopickej série zo sveta Koscov, v ktorom sa osud ľudstva, „odsúdeného na večný život“, zavŕši. Predtým však budú musieť nové spojenectvá aj staré priateľstvá prejsť najťažšou skúškou a možno opäť raz poraziť smrť.
Posol je najhrubšia kniha série, má vyše 600 strán, ale nebudete ľutovať. Trpezlivosť pri čítaní sa vyplatí, pretože v druhej polovici naberá dej grády, strany hltáte jednu za druhou a postupne sa blížite k veľkolepému finále. Je to šialené, divoké, neuveriteľne dobre napísané.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan: 

 

 


Začítajte sa do novinky
Posol:

Najskôr prišiel Kosec, potom Nimbus a teraz je tu PosolPrišlo to bez varovania.
V jednu chvíľu spal a v druhú ho už tmou náhlivo vliekli neznámi ľudia.„
Nebráň sa,“ zašepkal mu niekto do ucha. „Len to zhoršíš.“
No on sa aj tak bránil, a hoci ešte napoly spal, podarilo sa mu vytrhnúť z ich zovretia a rozbehnúť sa po chodbe.
Volal o pomoc, ale v takúto neskorú hodinu nebol zrejme nik-to hore. Otočil sa v tme, vedel, že niekde po jeho pravici je schodisko, ale zle odhadol vzdialenosť a spadol dolu schodmi hlavou napred, pričom si udrel ruku o žulové schody. Cítil, ako mu kosti v pravom predlaktí praskli. Na okamih pocítil ostrú bolesť. Keď sa postavil na nohy, bolesť už ustupovala a celé telo mu zaplavovalo teplo. Nanoboty mu už do krvného obehu uvoľňovali látky utišujúce bolesť.
Chytil si rameno, aby mu neviselo v hroznom uhle, a potkýnal sa dopredu.
„Kto je tam?“ začul niečí hlas. „Čo sa to tam deje?“
Rozbehol by sa za hlasom, ale nebol si istý, odkiaľ prichádza. Nanoboty ho otupovali, takže len ťažko rozlišoval, ktorým smerom je hore a ktorým dole, a už vôbec nie, kde je vpravo a kde vľavo. Aké strašné, že sa mu myseľ zahmlieva akurát vo chvíli, keď ju najviac potrebuje. Teraz mal pocit, že sa zem pod jeho nohami posúva, akoby bol na kolotoči. Hnal sa popri stene, snažiac sa udržať rovnováhu, až kým nevbehol rovno do jedného z útočníkov, ktorý ho schmatol za zlomené predlaktie. Aj napriek nanobotomv krvi cítil, ako ho pri tom stisku, ktorý mu drvil kosti, opúšťajú sily a nevládze sa brániť.
„Ty si nám to jednoducho nemohol uľahčiť, však?“ opýtal sa útočník. „Nuž, varovali sme ťa.“
Ihlu zbadal len na okamih. Nepatrný strieborný záblesk v tme predtým, ako mu ju zapichli do pleca.
Žilami sa mu začal šíriť chlad a svet akoby sa točil opačným smerom. Kolená sa mu podlomili, no nespadol. Priveľa rúk okolo neho mu nedovolilo padnúť na zem. Zdvihli ho a niesli. Cez otvorené dvere vyšli do veternej noci. Už strácal aj posledné zvyšky vedomia, a tak mu neostávalo nič iné, len sa nechať niesť.
Keď sa zobudil, ruku mal už v poriadku, takže musel byť mimo niekoľko hodín. Pokúsil sa pohnúť zápästím, ale zistil, že nemôže. No nie pre zranenie, ale preto, že bol spútaný. Zviazali mu ruky aj nohy. A mal tiež pocit, že sa dusí. Cez hlavu mal natiahnuté akési vrece. Dostatočne priepustné, aby mohol dýchať, ale dosť hrubé na to, aby musel o každý nádych bojovať.
Hoci nemal tušenie, kde je, vedel, o čo tu ide. Volalo sa to únos. Teraz ľudia také veci robili už len pre zábavu. Ako narodeninové prekvapenie alebo aktivitu na dobrodružnej dovolenke. Ale toto nebol únos, aký pre vás pripravia kamaráti či rodina, toto bolo skutočné, a hoci netušil, kto sú jeho únoscovia, vedel, o čom to celé je. Ako by to mohol nevedieť?
„Je tam niekto?“ opýtal sa. „Nedá sa v tom dýchať. Aký osoh zo mňa budete mať, keď budem mŕtvolný?“
Začul okolo seba pohyb a potom mu z hlavy strhli vrece.
Nachádzal sa v malej miestnosti bez okien. Svetlo ho oslepilo, ale len preto, že bol tak dlho ponorený v tme. Stáli pred ním traja ľudia. Dvaja muži a jedna žena. Čakal, že bude čeliť skúseným profesionálnym podivínom, ale poriadne sa mýlil. Áno, boli to podivíni, ale len preto, že teraz boli podivínmi všetci ľudia na svete.
Nuž, takmer všetci.

Foto: Slovart