DENNÍK RELAX - Kultový Solženicyn v novom vydaní

Kultový Solženicyn v novom vydaní

Námet dnes už legendárnej Solženicynovej novely vznikol v Ekibastuzskom pracovnom tábore v zime 1950 – 1951 a jej pôvodný názov znel Šč-854 – jeden deň jedného mukla. Dnes knihu poznáme pod názvom Jeden deň Ivana Denisoviča a práve vyšla v novom vydaní.

Novela zachytáva jeden deň väzňa v gulagu – trestnom tábore v Sovietskom zväze pod II.svetovej vojne. Ivan Denisovič Šuchov sa dostal do gulagu kvôli vlastizrade, keďže padol ako vojak Červenej armády do nemeckého zajatia. A to sa nesmie stať. To sa neodpúšťa.

V gulagu sú politickí väzni, rôzni ľudia, z rôznych národov a národností... a väčšina z nich je nespravodlivo odsúdená. Obvinenia sa nezakladajú na pravde. Štátnej moci pomáhajú sledovať a šikanovať politických väzňov skutoční zločinci.
Sledujeme jeden deň Ivana Denisoviča a spoznávame kruté podmienky v gulagu. Väzni tam ťažko pracujú, za rok môžu napísať len dva listy. Niektorí, keď si to ich príbuzní môžu dovoliť, dostanú balík. Obchoduje sa tam s potravinami, aj keď je to zakázané. Podstatné je prežiť, dostať jedlo a po práci sa dostať do tepla.

Ivan Denisovič má stráviť v gulagu ešte vyše rok, hoci on sám v to neverí. Už sám bol svedkom ako tí, čo ich mali prepustiť, z rôznych dôvodov zostali v tábore.
Spomína si, ako ho zajali a ako ušiel zo zajatia. Vyčíta si, že nepovedal, že len zablúdil... Má totiž dve dcéry, syn zomrel. Rodine píše málo, lebo nemá o čom, skoro každý deň je rovnaký.
Je zručný, privyrába si opravovaním vecí a šitím. V tábore je prísny režim, po práci ich odvedú do barakov, po večeri je osobné voľno a o deviatej večierka...

Zaujímavosťou je, že uznesenie o publikovaní tejto novely schválil ÚV KSSZ na osobný nátlak N. S. Chruščova. Najprv vyšla v časopise Novyj mir v r. 1962 a hneď nato začala vychádzať v státisícových nákladoch. Jej publikovanie v ZSSR znamenalo koniec mlčania o gulagoch a zároveň zmenu v postoji ľavicových síl Západu k sovietskemu zriadeniu. Preto ju v rokoch 1971 – 1972 na základe tajných inštrukcií vyradili z knižníc.

Začítajte sa do knihy Jeden deň Ivana Denisoviča:

O piatej ráno, ako vždy, sa ozval budíček — pred štábnym barakom udierali kladivom o šínu. Prerušovaná ozvena slabo prenikla cez obločné sklo na dva prsty pokryté námrazou a po chvíli zanikla — bolo chladno a dozorcovi sa nechcelo dlho oháňať rukou.
Zvonenie utíchlo a vonku bola ešte vždy hlboká tma — ako uprostred noci, keď bol Šuchov na kýbli — iba čo na oblok teraz dopadalo žlté svetlo troch lámp, dvoch z ohrady a tretej z táborového dvora.
Barak akosi nechodili otvárať a nebolo ani počuť, že by služba šramotila žŕdkami, na ktorých vynášali záchodovú kaďu.
Šuchov budíček nikdy neprespal, vstával vždy načas, a tak mu do nástupu ostávalo asi pol druha hodiny súkromného, neerárneho času, a kto sa vyzná v táborovom živote, ten si vtedy môže trocha privyrobiť — niekomu ušiť zo starého futra poťah na palčiaky, bohatšiemu parťákovi podať suché váľanky rovno na pričňu, aby nemusel dupkať bosky okolo hromady, kým si nájde svoje, alebo obehnúť sklady, či tam netreba poslúžiť, zamiesť alebo niečo priniesť, prípadne zájsť do jedálne pozbierať misky zo stolov a poodnášať ich naukladané jednu na druhú do umyvárne — aj tí dajú niečo pod zub, no tam majú veľa dobrovoľníkov, nestačia ich odháňať; ale hlavne — ak v miske čosi ostalo, človek sa nezdrží a začne ju vylizovať. Šuchov si dobre zapamätal slová svojho prvého brigadíra Kuziomina, starého táborového vlka, ktorý mal už v štyridsiatom treťom odsedených dvanásť rokov, a ten raz na holom prieseku pri vatre takto poúčal čerstvých zverencov:
„Chlapci, tuná platí zákon tajgy, ale tí, čo sú ľuďmi, môžu vyžiť. Poviem vám, kto v tábore skape — ten, kto vylizuje misky, kto sa zachraňuje na maródke a kto chodí donáša ,strýčkovi‘.“
Pokiaľ ide o donášačov, pravdaže, prehnal, akurát tí sa zachránia. Lenže za ich záchranu zaplatia vlastnou krvou iní.
Šuchov vstával vždy hneď na budíček, no dnes nie. Už večer sa akosi necítil vo svojej koži, drgľovala ho zimnica, lámalo ho v celom tele. Ani cez noc sa nezohrial.
V polosne sa mu videlo, že ťažko ochorel, a po chvíli zasa, že mu je trocha lepšie. No hlavne nechcel, aby bolo ráno.
Ale keď nadišiel čas, ráno prišlo.
Okrem toho, ako sa už človek môže zohriať — na obloku nakydaná námraza a hore na stene, popri strope okolo celého baraka, ktorý je teda poriadne veľký, biela pavučinka. Inovať.
Nevstával. Ležal na hornej dvojprični, hlavu mal zababušenú v deke aj bušlate a v zahnutom rukáve vatovaného krátkeho kabáta strčené obe chodidlá. Nevidel nič, ale podľa zvukov okolo seba vedel, čo sa deje v celom baraku aj v kúte ich brigády. Teraz prechádza po chodbe služba, vynáša kaďu s výkalmi. Kráčajú sťažka, nesú obsah ôsmich vedier. Vraj ľahká práca, pre invalidov, no len to skúste niesť, a nevyliať! Teraz zasa sedemdesiatpäťke hodili zviazané váľanky zo sušiarne.
A teraz aj našej (naša parta mala v noci službu v sušiarni). Brigadír a jeho zástupca sa obúvajú mlčky, ale vŕzga im pričňa. Teraz sa zástupca vyberie po chlieb do výdajne a brigadír do štábneho baraka k normovačom.

Milan Buno, literárny publicista