Existuje X spôsobov, ako zomrieť

Už prvá jeho kniha Obeť bez tváre sa stala hitom a teraz vychádza piata kniha v sérii s názvom X spôsobov ako zomrieť. Napínavý a strhujúci príbeh, ktorý dokončí partiu rozohranú v príbehu Motív X.
Autorom je Stefan Ahnhem, jeden z najobľúbenejších autorov severského krimi na Slovensku.

„Spočiatku som si myslela, že to je nejaký Colombo. Na prvej strane som vedela, kto je vrah...a bola som o tom presvedčená až po trojstú stranu. A tam som zistila, ako veľmi sa mýlim. Všetko bolo úplne inak a až do posledného riadku to bolo napínavé,“ pochvaľuje si aj prekladateľka Ahnhema a ďalších severských autorov Jana Melichárková.

V skorý letný večer vypláva z móla raanského prístavu gumový čln. Sedí v ňom jediný muž a na chrbte ma pripevnený meč. Hráč. Jeho úlohu mu nadiktovali kocky: niekto musí zomrieť. Kto to bude, nevie ani on sám.

Komisár Fabian Risk a jeho kolegovia sú zmätení. Vrah si zrejme vyberá obete náhodne, a preto nezanecháva nijaké stopy. Helsingborg už nie je idylickým miestom na švédskom pobreží, akým bývalo. Helsingborská polícia je v posledných týždňoch zaujatá vyšetrovaním viacerých komplikovaných vrážd, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia.
Keď sa už zdá, že prípady sa im podarilo vyriešiť, objaví sa nová obeť. Kriminalisti vrátane Fabiana Riska musia pripustiť, že sa mýlili, a pokračovať v love na človeka, ktorý na zabitie nepotrebuje motív, zato pozná nesmierne množstvo spôsobov, ako to urobiť.

X spôsobov ako zomrieť z vydavateľstva Ikar je skvelé vyvrcholenie minisérie v rámci tej o Fabianovi Riskovi. Naozaj sa za každou vraždou skrýva nejaký motív? Alebo je to v istých prípadoch len ilúzia a vyšetrovatelia sa ocitajú vo vákuu. Musia si priznať, že nič z toho, či zistili, nemusí byť pravda. Že niekto naozaj nepotrebuje motív, aby vraždil a využíva na to množstvo spôsobov.
Príbeh má dobrý spád, dynamiku, obľúbené postavy, zvrátený vrah a zaujímavé prostredie v prepojení Švédska a Dánska.

Existuje X spôsobov, ako zomrieť

Stefan Ahnhem písal dlhé roky filmové scenáre a toto remeslo využíva aj v knižných príbehoch – sú napínavé, udržiava vás v strehu, uzavrie jeden kruh, aby vzápätí otvoril ďalší a namotal vás. „To, že písal scenáre, je naozaj vidno. Vždy ten príbeh vygraduje a keď už si myslíte, že sa dozviete to podstatné, strih a dopovie to potom, neskôr,“ priznáva prekladateľka J.Melichárková.

 



Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky: 

 

 

Milan Buno, knižný publicista

 

Začítajte sa do novinky X spôsobov, ako zomrieť:

Existuje X spôsobov, ako zomrieťMECHANIZMUS ZÁMKY V BRÁNE červeného trojposchodového domu oproti železničnej stanici v Klippane zrejme nikto za posledných dvadsať rokov ani raz nepremazal. V dôsledku toho sa dvere na poslednom milimetri nedovierali, a preto bolo jednoduché otvoriť ich bez kódu, kľúča alebo násilia.
Leo Hansi to už chcel vzdať. No keď vkĺzol do vchodu a zostal stáť v tme, prvýkrát po niekoľkých hodinách pocítil nádej, že poslednú noc, skôr než vezme svoj život pevne do rúk, možno predsa len skončí v pluse. Ani si nevedel spomenúť, kedy naposledy mal naozaj dobrú noc. Práve táto júnová, ktorá spela k úsvitu, zatiaľ prekonala všetky rekordy neúspechu.
Aj tak sa však vybral do terénu a šesť hodín zápolil. Prehrýzal sa jednou vilou za druhou pozdĺž ulíc Bjersgårdsvägen, Fredsgatan a Vallgatan. Podarilo sa mu získať len zánovný detský kočík a ružový bicykel. Vypovedalo to o tom, ako hlboko klesol. Kradol deťom a novopečeným rodičom. Mohlo by to byť horšie?
Dokopy vynesú maximálne päťstovku, čo znamená, že netrhol ani stovku za hodinu. Ak k tomu priráta benzín, prestávku na kávu a príplatok za nočnú zmenu, bola to holá strata. Zrazu považoval školu pre vzdelávanie dospelých, študentskú pôžičku a o niekoľko rokov neskôr magisterský titul z Lundskej univerzity za jedinú prirodzenú vec.
Na vine bol gril od Webera, ten spôsobil, že sa po všetkých tých rokoch rozhodol, že stačilo. Že musí niečo urobiť so svojím životom, niečo skutočné a odlišné, nie sa potĺkať po záhradách, vylamovať okná a drôtmi štartovať ojazdené autá.
Gril bol veľký ako menšia letná kuchyňa a, samozrejme, plynový, čo bola z ekologického hľadiska nepochybne tá najhoršia alternatíva. No usudzujúc podľa džípu s pohonom všetkých kolies na príjazdovej ceste, nebola blížiaca sa klimatická hrozba ničím, o čo by sa majitelia zaujímali. Vôbec by ho neprekvapilo, keby na rošt najčastejšie kládli červené mäso. Veľké hrubé bifteky, ktoré vypustili tony oxidu uhličitého. Okrem toho trvá týždne, kým ich žalúdok strávi. Tí hajzli určite používajú lietadlo, keď niekam cestujú.
Preto nemal ani trochu zlé svedomie, keď mu pohľad padol na vyleštený gril, ktorý stál nezamknutý v záhrade na drevenej terase. Dal sa zohnať tak za tridsať tácov, takže zopár tisíc by nemal byť problém, možno dokonca až päť.
Prekvapenie prišlo v podobe dvoch silných reflektorov, len čo vstúpil na terasu. Zrazu akoby sa ocitol uprostred výsluchu na Guantanáme. To však nebolo to najhoršie. Problémom bol ten bastard, čo sa prebudil a rozštekal, akoby mal besnotu, a napokon zobudil pána aj paničku, ktorí toho malého hajzla vypustili von.
Okrem klimatických hriešnikov nebolo takmer nič horšie než psy. Nielenže srali, kade chodili. Ešte aj smrdeli ako chodiace smetisko, a len čo ho zbadali, vytrvalo štekali, akoby išlo o život. Nezáležalo na tom, aké boli veľké, či to bolo uprostred jasného dňa, alebo boli na vôdzke na druhej strane ulice. Sotva im zrak padol naňho, spustili.
Aspoňže to stihol naspäť do dodávky, ktorá naštartovala už na druhý pokus, čo nikdy nespravila.
Vlastne nevedel pochopiť, ako sa dokázal toľko rokov udržať. Najmä pokiaľ išlo o vily. Len pred niekoľkými rokmi stačilo hodiť kameň cez okno a človek bol dnu. Dnes má každučká vila buď alarm spôsobujúci hučanie v ušiach, alebo slintajúceho psa.
Navyše je čoraz bežnejšie, že to, čo sa voľakedy dalo ľahko vziať, býva teraz zamknuté v trezore. Ani televízor sa už neoplatí brať. Dnes trvá strašne dlho, kým ho človek odmontuje zo steny, je nemoderný, skôr než ho človek dopraví do auta.
S bytmi je to celkom iné. Z nejakého dôvodu sa tam ľudia stále cítia bezpečne a nepotrebujú kopu alarmov. Niektorí sú dokonca takí naivní, že nechávajú dvere odomknuté. V najlepšom prípade stačí strčiť ruku dnu a pokojne prejsť vrecká kabátov pri hľadaní peňaženiek alebo kľúčov.
Dnes človek môže rátať s tým, že niektoré zo stoviek dverí budú nezamknuté. Podľa očakávania boli všetky troje dvere do bytov na prvom a druhom poschodí zamknuté. Okrem toho jeho jednoduchý pakľúč nemal šancu proti novým bezpečnostným zámkam, ktorými boli všetky byty vybavené. Na najvyššom poschodí sa nachádzali len dva byty, čo ešte väčšmi znížilo jeho šance.  
Samozrejme, že aj ten prvý bol zamknutý. Prešiel k druhému a postavil sa pred dvere.
Toto bola posledná noc, čo bol vonku a takto sa ponižoval. No už sa tak rozhodol, a tak to bude. Nech sa stane čokoľvek, toto je posledný vchod a posledné dvere, pomyslel si, kým položil ruku na kľučku Everta Jonssona. Sotva zatlačil, dvere sa otvorili.
Keď sa spamätal zo skutočnosti, že dvere zostali naozaj nezamknuté, vošiel do tmy, chvíľu vyčkával, potom ich opatrne za sebou zavrel a počúval prípadný hluk spôsobený Evertom Jonssonom alebo, ešte horšie, jeho psom. Bolo však úplné ticho. Ticho a zatuchnuto. Akoby vzduch stál týždne a stal sa takým hustým, až sa mu lepil na tvár. Popritom mierne páchol niečím sladkým a ohavným.
Zažal baterku a namieril lúč svetla na vešiakovú stenu, na ktorej viseli na ramienkach dve bundy a sako. Okrem otvoreného balíčka pastiliek Fishermanʼs Friend, odtrhnutého košeľového gombíka a niekoľkých starých účteniek z potravín Konsum, však vo vreckách nenašiel nič zaujímavé. Skrinka na kľúče na stene bola rovnako nezáživná. Kam oko dohliadlo ani kľúče od auta, ani kľúč od trezoru.
Pokračoval do haly a snažil sa zbaviť vzrastajúceho nepríjemného pocitu. No rovnako ako vzduch, aj ten sa naň prilepil. Niečo tu nehralo. Niečo, čo ho nútilo zvažovať, že sa obráti a pôjde domov, aby začal nový život. No pomyslel si, že sa tak ľahko nevzdá. Nezamknutý byt. Človek musí brať, čo sa ponúka.
Prvé dvere vľavo boli zatvorené. Ak je všetko po starom, vedú zrejme do spálne. Nechcel riskovať a zobudiť chlapíka. Namiesto toho vošiel cez pootvorené dvere vpravo, ktoré viedli do kuchyne.
Nevoňalo to tam práve najvábnejšie, ale bol to aspoň pach, čo poznal. Pach starého jedla, odpadkov a kanalizácie. Jedna platňa elektrického sporáka hriala. Bez rozmýšľania k nemu podišiel a vypol ju. Nemohol sa zmieriť s tým, že sa tak zbytočne plytvá drahou energiou.
Za ním na okrúhlom stolíku pri stene stál prázdny tanier s nožom a vidličkou a pri ňom rovnako prázdny pohár. Takisto tam stála poloprázdna fľaša kečupu, korenička a mlieko v tetrapaku.
Mlieku vypršala minimálna spotreba už 27. mája, čo bolo takmer pred mesiacom. To niečo ozrejmilo. Evert Jonsson je mŕtvy a s najväčšou pravdepodobnosťou sa stále nachádza v byte.
Raz v živote videl mŕtvolu, ale len na okamih, keď pred viac ako desiatimi rokmi prechádzal okolo dopravnej nehody. Doteraz mal nočné mory o každučkom detaile, ktorý sa mu vryl do pamäti.
Dúfajme, že tu nič také nebude. Chlapíka pravdepodobne trafil šľak alebo niečo podobné. Na druhej strane nemal šajnu, ako vyzerá mŕtvola po mesiaci v takejto letnej horúčave.


Milan Buno, knižný publicista