Vzdialenosť

Vzdialenosť

 

Zuzana vstala ráno z postele opäť s dobrou náladou. Už dlho sa jej nestalo, aby ráno vstala mrzutá a nahnevaná na celý svet. Kedysi to však bol jej ranný rituál. S nikým sa nerozprávala, iba tíško vrčala. Ako nazúrený pes, ktorý nezaváha ani na chvíľu a zaútočí hneď, ako ho k tomu niečo vyprovokuje.
Rozospato, ale s úsmevom na tvári sa posadila na posteli. Rozkošne, ako malé dieťa, si pretrela oči a s pobavením zistila, že si včera pred spaním obliekla pyžamo naopak. Opäť ten prihlúply úškrn. Nevedela sa ho zbaviť. Na raňajky zhltla jeden rožok, práve uvarený čaj však nestihla dopiť, musela sa ponáhľať. Keby som toľko nevylihovala v posteli, v duchu si povedala. Namiesto toho, aby sa rozčuľovala, spomenula si na teplo postele, z ktorej práve vyšla a bola spokojná, že si v nej mohla ešte aspoň chvíľu poležať. Inokedy by už panikárila, že nestíha. Tentoraz nie. Pred zrkadlom nestrávila toľko času, ako zvyčajne. Uspokojila sa aj s trochou riasenky a lesku na perách a aj bez množstva make-upu a očných tieňov sa cítila akási krajšia. Oči jej len tak žiarili. Rada cestovala autobusom, milovala pohľad z okna a vychutnávala si chvíľu, kedy mohla premýšľať. Cestou autobusom pociťovala väčšiu voľnosť myšlienok, ktoré ubiehali aspoň tak rýchlo, ako ubiehala cesta za oknami. Milo sa usmiala na staršiu pani, ktorá si k nej prisadla, až jej takmer pomohla s taškami, ktoré ju ťažili na rukách. Zrejme to nepochopí a pomyslí si, že som drzaňa, argumentovala Zuzana sama pred sebou svoje rozhodnutie.
Do školy prišla akurát včas, vlasy trochu rozcuchané silným vetriskom a daždivou spŕškou. Veselo a srdečne sa pozdravila so spolužiakmi. Niektorí sa usmievali, niektorí sa tvárili znudene, iných akoby niečo trápilo. Len ťažko zniesla takéto kyslé tváre. Ona bola v tomto období najšťastnejšia, preto si úpenlivo želala, aby bol šťastný aj každý okolo nej. Snažila sa pochopiť, že to asi nie je možné. Aspoň svojím úsmevom sa rozhodla potešiť tých, ktorí sa tvárili bezradne. A pomohlo! Teda aspoň na malú chvíľočku, keď jej tento srdečný úsmev každý opätoval. Počas vyučovania jej prišla správa. Blikotala jej na displeji Nokie, rozhodla sa ju však ignorovať, dala si predsavzatie, že na hodinách bude dávať pozor a sústredí sa na výklad. Ich mladá a veľmi atraktívna vyučujúca ukončila hodinu so slovami: „Do budúcej hodiny si urobíte poznámky z posledných dvoch kapitol, spoločne si to ešte prejdeme, ale chcem, aby ste vedeli reagovať, ak sa budem pýtať. Tak, aby ste to mali naštudované.“ Študenti rýchlo, ale s hlasným frflaním vychádzali z triedy. Vonku sa počasie ešte viac pokazilo a Zuzana sa ho na oplátku snažila ignorovať, aj keď vločky snehu agresívne útočili na jej tvár a oči takmer nemohla otvoriť.
Pred bránou školy na ňu čakalo prekvapenie. Odrazu si spomenula na správu, ktorú si počas hodiny neprečítala kvôli jej novonadobudnutej zodpovednosti. ´Budem Ťa čakať pred bránou, láska.´ Celá dojatá sa usmiala a maximálne prekvapená sa vybrala k Hugovi. Iba kvôli nej prekonal aj vzdialenosť, ktorá ich nemilosrdne oddeľuje a to si nadovšetko vážila.
 
Mária Dunajčanová