Žena

Sedím oproti klientskej pracovníčke v banke a sledujem jej činnosť. Jej oči sledujú monitor počítača. Obráti ich na mňa a opýta sa? „Odklepnem?“

„ Áno,“ odpoviem a odvrátim oči.

"Je mi to tak ľúto," pozerá na mňa. Takéto spolucítenie u pracovníčky bankovej inštitúcie sa mi zdá zvláštne. Vždy som sa tu stretla so suchými informáciami a profesionálnym neosobným vystupovaním. Toto tu je už niečo úplne iné.

„ Musím to urobiť,“ odpoviem, „odklepnite to, prosím, rýchlo, nech to aj mne nie je dlho ľúto, len to zbytočne predlžujeme,“ hovorím.

„ Tak dobre,“ usmeje sa.

Práve som predčasne zrušila terminovaný vklad a za to sa zo sumy stiahne tridsať euro. Určite mi nie je ľahostajná suma, o ktorú som práve prišla, ale niekedy je človek donútený robiť rozhodnutia, ktoré nie sú práve najpríjemnejšie. Dostala som sa do mínusu a nič iné som nemohla urobiť. Nejaká ľútosť nad sumou tridsať euro mi predsa nepomôže....

Sledujem ďalej pracovníčku ako tlačí príslušné tlačivo a zrak mi padne na jej prsteň na ľavej ruke. „Máte krásny prsteň,“ poviem jej.

„Tak, ten mám za syna“, odpovie ona a zrak jej znežnie.

„Za dcéru som nedostala nič," pokračuje a ja podpichnem:

„To treba napraviť!“

„Vtedy sme stavali, nemali sme peniaze,“ odpovie ona a rozjasnene pokračuje: „Nič som nepotrebovala, bola som strašne vďačná za tú dcéru.“

Táto jej veta na mňa hlboko zapôsobila a myslela som na ňu podvedome celé popoludnie. Do toho som mala ďalší hlboký zážitok a ja jednoducho neverím, že tieto dve udalosti boli náhodné, prozretelnosť mi ich poslala na úvahu.....

„Máte pravdu,“ odpovedám,“ všetko je to o rodine,“ pokračujem, podpíšem tlačivá, poďakujem a odchádzam...

Všetko je to o rodine, myslím si, keď už kráčam po chodníku. Kompletnú rodinu síce nemám, ale za syna by som dala celý svoj život. Neviem prečo, ale s tou rodinou to pokračuje akosi aj ďalej. Dnes je asi počarovaný deň, keď si má človek uvedomiť, že nič sa nedeje, keď nejde o život, najväčšie šťastie a hodnoty sú v blízkych okolo nás. Po ceste takmer vrazím do Renáty. Usmieva sa na mňa, dávno sme sa nevideli. Stojí pri kočiariku s malým asi dvojročným dieťatkom a za chrbtom sa jej vystrkuje čierna hlávka so žiarivými čiernymi očkami. Spoznávam v nej Frančeska a nevychádzam z údivu.

„No, môžem Ti povedať, že si urobila fantastickú vec,“ poviem jej a nespúšťam zrak z jeho tváričky, v ktorej sa zračí šibalstvo, zanovitosť a zároveň hravosť. Ani stopy po trápení spred troch rokov a akéhosi zúfalstva, ktoré mal vtedy vpísané vo svojich detských črtách. Vtedy tam chýbala istota, bola tam beznádej a trápenie. Teraz, keď už lásku, ktorú mu dala Renáta s rodinou mal, videla som v jeho pohľade čaro jeho osobnosti. Renáta bola zamestnaná ako profesionálny rodič a pred troma rokmi jej pridelili do rodiny Frančeska. Keď som ho videla prvýkrát, ležal v kočiari ako malý ostarok. Hoci mal len tri mesiace, v očiach mal zúfalstvo a jeho tvárička vyžarovala deficit lásky. Dnes však po ňom nebolo ani stopy. Veselo pobehoval a bolo vidieť, že Renáta spravila úžasnú vec.

Prečo toto píšem? Ôsmeho marca bude Deň žien. A žena, to nie je len nežné pokolenie, partnerka priateľka, milenka, ale predovšetkým matka, znamená lásku, istotu, domov a nehu. Chcem pripomenúť, že sme tu pre tento svet a čo by znamenal tento svet bez nás? Viete si to predstaviť?

Slávka Nováková