• 28.12.2012

Zabudnem dýchať

 

Koľko bolesti človek dokáže zniesť?! Pýtam sa to každý deň a rozmýšľam, či ju raz v živote zažije každý, alebo je niekomu „dopriate“ netrápiť sa. Som vdova. Už tri roky. Manžela nešťastnou náhodou privalil ťažký betónový kváder, ktorý vykladali z nákladného auta. Kľačala som bezmocne nad ním, kým on mi pred očami odchádzal. Stihol mi ešte povedať, že ma veľmi ľúbi. Myslela som si, že toľko bolesti nezvládnem. Zvládla som. Presťahovala som sa. Ušla som z mesta na dedinu, aby mi ho nikto a nič nepripomínalo. Bývala som v krásnej maličkej chalúpke presvedčená o tom, že právo na lásku som si vyčerpala.
 
„Prosím Vás, neviete, kde nájdem pána Šafránka?“
„Tretí dom vpravo.“
„Ďakujem pekne.“
 
Muž sadol do auta a zaparkoval pri dome pána Šafránka. Pán Šafránok bol pohľadný starší pán, ktorého som často navštevovala. V jeho dome nádherne voňalo zmesou byliniek, medu a drevených trámov. Rozprával dych vyrážajúce príbehy zo svojich ciest, a tak sa hocikedy stalo, že som u neho sedela i tri hodiny. Bol to prvý človek, ktorý sa ku mne prihovoril, keď som sa prisťahovala. Okamžite sme si padli do oka. Vedel, že som si toho veľa prežila, ale nikdy sa ma nič nepýtal, a ja som mu bola za to vďačná.
 
„Stretli ste sa s Tomášom?“
„S Tomášom?“
„Áno, s Tomášom, mojím synovcom, ukázali ste mu vraj cestu.“
„Jáj, ten muž ráno, áno. To je váš synovec?“
„Tomáš sa vrátil z Nového Zélandu, roky tam žil, ale začalo ho to ťahať k svojim koreňom. Hovoril som mu o Vás, páčite sa mu, hodíte sa k sebe.“
„Pán Šafránok, dobre viete, že mne sa páčite len vy. „
„Danka, verte starému mužovi, o životné šťastie sa musíte postarať sama, využiť príležitosť, keď príde. Aby ste sa o tridsať rokov nezobudili s pocitom, že je na všetko neskoro. Moja mama hovorila, že muž, ktorý stojí za to, je muž, pri ktorom zabudnete i dýchať a Tomáš takým mužom rozhodne je.“
 
Ani neviem ako, s Tomášom sme sa začali stretávať. Párkrát sme sa stretli náhodne v obchode, v kostole, potom sa z náhody stál plán. Čím častejšie sme boli spolu, tým viac som po ňom túžila. Každý jeho dotyk či bozk som si vychutnávala tak, akoby mal byť posledný. V jeden letný večer veľmi pršalo, Tomáš znenazdajky zaklopal na dvere. V ruke držal džbán čerstvo načapovaného piva.
„Čo tak pohár pivka vo vynikajúcej spoločnosti, mladá pani.“
„Už ti niekto povedal, že máš úžasné nápady?!“
„Hovorí mi to každý, ale od teba to počúvam najradšej.“
„Ešte aj skromný... .“
„Nie, len zdravo sebavedomý. Nemáš niečo na prezlečenie, zmokol som. „
„Bežne tu mávam mužskú bielizeň.“
„Cítim tú iróniu, nejaké väčšie tričko snáď máš?“
„Nenaplánoval si si to tak náhodou?“
„Isteže áno, plánujem to už dlho.“
 
Tomáš si vyzliekol tričko a ja som znervóznela, začala som byť roztržitá, čo ho dosť pobavilo. Tomáš už na nič nečakal, privinul si ma k sebe, pobozkal ma, a potom sa už na nič nepamätám. Vlastne pamätám, ale neprezradím, patrí to len nám dvom. Takto nejako začal môj príbeh lásky k mužovi, pri ktorom zabúdam i dýchať.
 
SH
Obrazok: www.sxc.hu/1330923