Z brigády na psychiatriu

Je leto, čas dovoleniek a brigád. Veľa ľudí cestuje za brigádami do zahraničia. Najčastejšou motiváciou vycestovať za brigádou býva zárobok a zdokonalenie sa v jazyku. Brigáda však nemusí dopadnúť najlepšie a podmienky, ktoré sľubujú inzeráty bývajú úplne iné. Toto sa stalo aj Alici, protagonistke nášho príbehu, ktorá po príchode zo Sant Ferdinanda v južnom Taliansku skončila v psychiatrickej liečebni.

Všetko začalo nenápadným inzerátom v novinách: „ Prijmeme brigádnikov na zber ovocia v južnom Taliansku“. Alica s kamarátkou sa rozhodli, že skúsia šťastie. Zavolali na telefónne číslo a stretli sa s dvoma mladíkmi, ktorí sa údajne z brigády vrátili a sľúbili majiteľovi pomarančového sadu, že mu zoženú ďaľších brigádnikov. Všetko opisovali v superlatívoch, zárobok bol údajne výborný, ale pripomenuli, že za sprostredkovanie práce a za dovoz treba zložiť finančnú čiastku 300 eur. Dievčatá si peniaze zohnali, zaplatili a jedného dňa nastúpili do šesťmiestneho vozidla, ktoré ich odviezlo do Talianska. Cesta bola dlhá, nakoľko Sant Ferdinando leží úplne naspodu Talianska. V aute sa zoznámili ešte s ďaľšími kolegami, s ktorými mali pracovať. Boli to štyria muži, takže celý pracovný team tvorilo šesť ľudí. Po príchode na miesto činu, keď ich mladíci predstavili majiteľovi Antonionovi, ich čakalo prvé sklamanie. Ubytovanie bolo v akomsi chatkovom campe, za ktorý si mali platiť na konci týždňa, takisto sa mali stravovať z vlastných zdrojov. Ďalšie sklamania nenechali na seba dlho čakať. Pracovnou náplňou bolo zbieranie ovocia. Toto sa ukladalo do debničiek a odvážalo do tovární. Keby všetko klapalo, nebol by problém. Zamestnávateľ ich často nechal, aby prišli na pracovisko tak, že si museli zháňať vlastnú dopravu, ktorá tiež nebola zadarmo.

Ďaľšie zádrhely boli v tom, že v továrni, kde sa ovocie spracovávalo, často štrajkovali zamestnanci a keď bol štrajk, vtedy sa jednoducho neoberalo. Neoberalo sa ani vtedy , keď bolo zlé počasie, nebol zaistený odvoz zamestnancov. Keď na konci týždňa pracovný team dostal aké také peniaze, po zaplatení ubytovania a odvozu im ostalo zopár eur, ktoré zaplatili za stravu. Vlastné zdroje z domu sa míňali a nedostatok peňazí, ako aj iné zle zorganizované veci deprimovali. Team sa rozdel na skupinky, ktoré sa medzi sebou hádali a kradli si jedlo. Priateľka sa na Alicu vykašľala, našla si v partii priateľa. Situácia bola zúfalá, lebo vidina spomínaného zárobku sa rozplynula.

Do tábora často chodili dvaja starší páni Pietro a Roberto - penzisti, ktorí nosili Slovákom jedlo.

V tábore však boli aj Poliaci , Česi a Ukrajinci. Alica videla, že na zbere nič nezarobí a na cestu domov nemala. Pietro jej navrhol, že peniaze na cestu si môže zarobiť u neho ako gazdiná v jeho domácnosti. Rozhodla sa, že pôjde na vlastnú päsť. Zbalila sa, nasadla do auta a išla.

Tu však udalosti nabrali iný spád. Pietro jej doma povedal, že je veľmi naivná, keď si myslela, že bude robiť gazdinú. Bude mu robiť čosi úplne iné. Keď sa jej nepáči, vyhodí ju v noci na ulicu, kde ju môžu zabiť Marokánci. Alica mu v strachu odovzdala pas. Celé dva týždne uspokojovala chúťky

chlípneho dedka, ktorého sexuálny apetít ešte napriek veku nevyhasol. Okrem toho mu varila aj prala. Nakoniec sa rozhodla zahrať hru. Hrala zaľúbenú ženu, aj keď sa jej obracal žalúdok.

Uprosila ho, že si ide na Slovensko pre veci, a že sa za ním vráti, lebo s ním chce žiť. Pietro jej dal nejaké peniaze na cestu, dokonca jej aj nakúpil potraviny na cestu.

Peniaze však boli len po Viedeň. Z Viedne sa dostala domov stopom, bez peňazí, úplne vystresovaná. Po týždni skončila u psychiatričky a na liečení.

Aj takéto zážitky sa stávajú a práca v zahraničí môže dopadnúť úplne inak, ako sľubujú agentúry.

Treba byť ostražitý a dávať si pozor, lebo zážitky nemusia byť zrovna najmilšie, ako sa stalo aj Alici.

 S. Nováková