Taký obyčajný deň

 

Svitá. Klaudia sa prehadzuje v posteli. Nemôže spať. Zazvoní budík. Pomaly sa posadí a premýšľa, čo dnes na seba. Po schodoch zlezie do kúpeľne a umyje si tvár prúdom studenej vody. Otvorí chladničku, vyberie mlieko a naleje ho do kukuričných lupienkov.
Cíti sa byť taká unavená. Má priateľa, ktorého miluje. Prácu, ktorá ju nebaví, ale naplno sa venuje koníčku, ktorý bude neskôr jej profesiou. Teda, pevne v to verí. Záľuba, ktorá je zároveň finančným prilepšením, jej dáva silu prežiť stereotyp v práci. Má rodinu, je zdravá. Žije si slušne, a predsa jej niečo chýba. Každý deň cíti únavu zo života. Snaží sa prekonať ju, ale je to ťažké.
 
Nie je nevďačná. Len unavená. Je unavená z ľudí, ktorí vkuse na niečo nadávajú. Sú nespokojní s politickou situáciou, vysokými cenami, nízkymi platmi. Všetko je podľa nich zlé. Nebaví ju počúvať ponosy kolegov na neschopnú vládu, zbabrané zápasy slovenských futbalistov, plné čakárne u lekára... Oni nemôžu za nič, za všetko sú vinní iní. Prečo nerobia niečo preto, aby sa mali lepšie? Prečo večné sťažovanie nenahradia konkrétnymi krokmi? Nech idú štrajkovať, píšu na príslušné miesta... ale najjednoduchšie je zvaliť vinu na druhých.
 
Je ťažké tráviť osem hodín s ľuďmi, ktorí kašlú na prácu. Veď dôležité je to, ako sa situácia prednesie šéfovi. Ten počúva práve tých, ktorí najmenej pracujú a najviac rozprávajú. Stačí otvoriť fascikel s archivovanými objednávkami a je to jasné. Pod väčšinou z nich je jedno meno, meno kolegu, ktorý robí za troch.
Nebaví ju riešiť záležitosti iných ľudí. Nenávidí ohováranie. Klaudiine kolegyne sú v tom naozaj dobré. Bohužiaľ. Neexistuje zaujímavejšia téma ako problémy, starosti alebo šatník iných ľudí.
 
Vzdychne si. Snaží sa hodiť všetko za hlavu. Pozitívny prístup je veľmi dôležitý. Teší sa, že môže ísť do práce po vlastných. Vonku svitol nový krásny deň. V práci si vykonáva svoje povinnosti. Nikto ju nemôže kontrolovať, pretože sa tomu nerozumie. Ak je dostatočne šikovná, stíha sa venovať svojmu koníčku. Je šťastná, že má priateľa, ktorý je naozaj výnimočný. Rodinu, ktorá ju podrží. Súrodencov, ktorí sú vtipní a navyše talentovaní. Rodičia môžu byť pyšní. Priateľky, ktoré sú fajn a najmä úprimné. Vedela by vymenovať nekonečný zoznam toho, za čo je vďačná a z čoho sa teší. Psychická únava? Snáď časom prejde. Čoraz častejšie sa u nej objavuje túžba po bábätku. Verí, že sa jej splní.
 
Klaudia si často kladie otázku, či je osobné šťastie a spokojnosť v rukách iných. Nie je. Spokojnosť je v rukách každého človeka. Za mnohé si my ľudia môžeme sami. Sťažujeme sa, nadávame. Dovolíme, aby nás ovplyvňovali situácie, ktoré nemôžeme ovplyvniť, alebo náš dosah na ne je minimálny. Keby sme namiesto sťažovania robili niečo zmysluplné, svet by bol krajší.
 
Klaudia skúša začať deň s úsmevom. Postaví sa pred zrkadlo a usmeje sa. Vlastný pokus o úsmev ju prinúti k úprimnému smiechu. Úsmev je zbraň, ktorá roztápa ľady. Učí sa vážiť si malé veci skôr, ako o ne príde. Svet je krásny. Všetko je také, ako sa na to díva.
Buďte šťastní a tešte sa z maličkostí. Veci, na ktoré nemáte dosah, jednoducho vypustite. Uľaví sa vám.
 
Klaudia vypije rannú kávu, oblečie sa a s úsmevom kráča do práce. Má pred sebou výnimočný deň. Deň, ktorý sa viac nezopakuje. Únavu cíti stále. Nesie ju zo sebou ako balvan, ktorý sa snaží odhodiť. Nejde to. Snáď časom.
 
MIMI
Foto: flickr/seanbjack (Creative Commons license)