Slovo chlapa

Som žena. Typická. Často mi ide jazyk skôr ako rozum, niekedy ho rozum ani nedobehne. To, čo zo mňa vylezie, myslím smrteľne vážne v práve len v tej chvíli. O dva dni to môže byť celkom inak. Trošku ma tento postoj mrzí, ale vekom sa to zlepšuje, učím sa počúvať a snažím si aspoň čiastočne zapamätať vypovedané. Pomáhajú mi v tom hlavne zápisky - papier nepustí (ak ho nestratím).

Ale nie o sebe som chcela. O chlapoch. V poslednom čase sa stretávam s kecálkami. Nezáleží na veku, ale úplne mi zbúrali moju predstavu o správnom mužovi (možno ju mám ešte z čias romantizmu).

Voľakedy boli muži skúpi na SLOVO. (Rozsiahle debaty viedli len intelektuáli s chabou telesnou konštrukciou a prepadnutými hrudníkmi.) A hlavne - to SLOVO platilo. Časom sa žiaľ rozdiely medzi správaním oboch pohlaví zotreli. To, že ženy sa emancipáciou stávajú sebestačné, samostatné, nezávislé a preberajú mužské úlohy je zrejmé. Ale objavilo sa veľké množstvo „ukecaných" mužov. Denne ich stretávam, motajú sa v mojom okolí. Sú ako rádio, horšie ako ženy - klebetnice. Melú, melú, melú o čomkoľvek. Stačí jediná príbuzná informácia a už počujem „odbornú" prednášku na danú tému. A hlavne - sú ľahko ovplyvniteľní, bez svojho názoru za ktorým by si stáli. Naozaj nie je hanba občas pripustiť omyl a po skúsenostiach alebo preverení si faktov zmeniť názor, ale toto...? Ako som sa zmierila s tým, že princa na bielom koni nahradil prešedivený chlap v starom Forde, mám sa zmieriť aj s nekonečne ukecanými chlapmi?

 Chitta