• 21.12.2012

Slová alebo činy?

Môj starý otec bol ateista ako bič. „Náboženstvo je ópium ľudstva!“, hovorieval. V jediné, v čo skutočne veril, bolo ľudské dobro a čestnosť. V kostole sú vraj samí klamári, zlodeji a neverníci. Vždy som sa z toho smiala, pretože to hovoril s takou vášňou a zlosťou, akoby v tom kostole niekedy aj bol. Stará mama bola naopak silne veriaca žena a vždy ho za takéto slová hrešila, hanbila sa pred ostatnými. Ako sa títo dvaja mohli dať dokopy!? Ja som ho milovala, pretože to bol najšľachetnejší a najčestnejší človek pod slnkom. Ľudia o ňom hovorili s veľkou úctou a rešpektom. Každý vedel, že Jozefovi môžete kedykoľvek zaklopať na dvere, a ten zaručene pomôže. Miloval prírodu. So svojím verným psom Hobom sa túlal horami a dolami a neraz sme sa o neho báli, že sa už nevráti. Ešte aj to meno pre psa vymyslel tak, aby nahneval starú mamu – Hob.

 Jedného dňa si pri potulke lesom rozrezal na tŕni znamienko na nohe. Nevšímal si to, no noha ho postupne začala bolieť tak, že sa to nedalo prehliadnuť.

„Ale, prosím vás, nič mi nie je, už ste asi slepé!“
Samozrejme, ako inak, čo iné sme mohli čakať. Nikdy by si niečo také nepripustil. Ale nad niektorými vecami sa nedá povzniesť, nedajú sa zastaviť. Jeho stav sa začal rapídne zhoršovať a my sme v nemocnici strávili čoraz viac a viac času. Starý otec mal neznesiteľné bolesti, na bruchu sa mu vytvoril nádor, ktorý vyzeral ako obrovský cumeľ, zapáchal a mokval. Nič strašnejšie som dovtedy nevidela. V ten osudný deň som sa pred nemocničnou izbou rozprávala so sestrou starého otca, ktorá bola v kostole vždy prvá a nikdy nevynechala žiadnu omšu. Starý otec ju mal veľmi rád.
 
„ Vieš, nechcela som ti nič hovoriť, ale tvojho otca potrestal Boh za tie reči, čo viedol.“
„Čo, to nemyslíš vážne, ako sa opovažuješ niečo také povedať! Nechodím do kostola, ale jedno viem, Boh nie je pomstychtivý a ani zlomyseľný. Si v kostole každý deň a ešte stále si Boha nepochopila. Nie je predsa dôležité koľko o Bohu rozprávam, ale aká som. Činy sú dôležité, nie prázdne slová.“ Strašne ma ranilo, čo povedala, neznášam tie reči typu – Boh ťa potrestal!
 
Vtedy som vlastne pochopila, čo starému otcovi vadilo – takíto ľudia, o Boha tu vôbec nešlo. Neskutočne sklamaná z tety, ktorej starý otec toľkokrát pomohol, som sa vrátila do izby dúfajúc, že sa niečo stane. A stalo sa ..... .
 
Starý otec si zavolal starú mamu k posteli, niečo jej pošepkal a tvár sa mu znova zvraštila od bolesti. Pobozkala ho, pristúpila k nemu bližšie a na čelo mu nakreslila krížik. Vtom okamihu mu tvár povolila, usmial sa a v pokoji odišiel.
 
„Poprosil ma, aby som mu nakreslila krížik na čelo“, vzlykala stará mama. Bolo presne štvrť na štyri. Ešte chvíľu sme stáli pri posteli snažiac sa pochopiť, čo sme práve videli. Keď sme sa vrátili domov, všetky hodiny sa zastavili na štvrť na štyri, Hob zmizol, susedia vraveli, že sa z ničoho nič rozbehol do lesa, už nikdy sa nevrátil.
 
SH
Sxc.hu/1385156