Rozlúčka

Rozlúčka

Nick Morris hodil kufor na zadné sedadlo a ťarbavo sa posadil za volant. Pozrel na hodinky, uprene sledoval sekundovú ručičku.

Ostáva už len dvadsať minút...

Spomenul si na pokrčenú obálku vo vrecku saka. Rukou siahol za ňou, ale zaváhal. Nemalo zmysel list čítať: ľahko sa dovtípil, čo mu v ňom píše. Ešte počul jej slová: „Zaplatíš mi za to Nick. Len počkaj, riadne mi zaplatíš... "

Šepky zaklial. Započúval sa do tichého hrkútania holubov doliehajúceho spod odkvapu neďalekého hotela. Ako utišujúco znie po Edninom vystrájaní. Dnes mala narodeniny. Tridsaťdva rokov. Alebo vari tridsaťtri? Či možno len tridsaťjeden? Nepamätal si to presne.

- Všetko najhoršie, - povedal hlasno. Zamyslene pozeral cez okno. Okolo išli dve dievčatá v krátkych sukniach. Nickova tvár sa rozjasnila. Natiahol krk, sledoval ich, kým nezmizli za rohom. Ma rád ženy. Všetky... okrem Edny.

Naštartoval motor a pohol sa.

Keď sa s Ednou zosobášil, akoby prežíval chvíle návratu od páľav, horúceho piesku a večnej únavy púšte. V ošetrovateľskej rovnošate bola chladná a neprístupná. Ponášala sa na zimné slnko, bola zosobnením ticha a pokoja. Zdalo sa mu, že kým bude žiť, nič iné mu nepríde na um: Čoskoro nielen oľutoval, že sa s ňou oženil, ale ju aj znenávidel.

Ľudia tvrdili, že sa k sebe výborne hodia. Zlomyseľnici dodávali, že jeden i druhý si nezaslúžia nič iné, ako dostali. Napokon však Ednina chorobná žiarlivosť spôsobila, že pohár trpkosti sa prelial. Jej žiarlivosť ho hlboko urážala - nie preto, že nebola odôvodnená, ale zo zásadných dôvodov.

Nick vedel, že žiarlivosť nie je dôkazom lásky. Skôr naopak: svedčí o nedostatku lásky. Je vášňou, ktorá neprináša nijakú rozkoš.

Rýchlo prešiel mestom a ocitol sa uprostred šírych polí. Bol jasný, modravý slnečný deň.

Ostáva ešte desať minút... Spomenul si na Ednine oči, modré a chladné, ktoré sa naň uprene pozerajú. - Zasa sa ti tá lúpež nepodarila, - počul, ako vraví.

- Zasa sa ti to nepodarilo a mal by si zájsť k holičovi...

Život s ňou bol reťazou utrpení. Akoby mu železné pazúry trhali srdce.

Ostáva ešte sedem minút... Ó, áno, ľudia vraveli, hodia sa k sebe, obidvaja majú hrošiu kožu a sú bez mravných zásada. Obidvaja mali výstredné záruby - aby ich Nick uspokojil, musel sa znížif k zločinu.

Radšej myslel na Sheri. Na pôvabnú sladkú Sheri. Tle jej vlasy... Ako pekne preniká cez ne slnečné svetlo. Nečudo, že muži obľubujú svetlovlásky. Iné vlasy nemožno porovnávať s farbou zlata.

A jej telo. Nie je také chudé a kostnaté ako Ednino.

Už to nebude dlho trvať. Čoskoro opustia tento kraj a usadla sa ďaleko odtiaľto. Majú lístky len jedným smerom. Nový život. Uháňal smerom k letisku, kde naň čakala Sheri.

Ostávajú ešte tri minúty...

Pochopiteľne, všetko sa odohralo bez sĺz. Ľadovo chladná Edna bola protivná. Prežívala len pokojné roztrpčenie.

- Nikdy sa ma nezbavíš, Nick, - odvrkla. - Budem ťa prenasledovať do konca tvojich dní...

Nebude. Teraz už určite nebude.

Kedysi tak hovorievala. Práve preto sa musel takto rozhodnúť. Bolo v nej čosi, čoho sa obával. Tušil, že naozaj pôjde za nim aj na koniec sveta. Akiste nie z lásky, ale z nenávisti.

Jeho plán sa rodil pomaly. Objavoval sa ako čosi živé, zakrádal sa ako tiger s bruchom pri zemi, ukrývajúc sa vo vysokej tráve. Napokon sa ho Nick nevedel zbaviť. Nechcel sa ho zbaviť.

Zbadal veľké lietadlo, ktoré hladko klesalo z vysokého neba. opäť sa pozrel na hodinky. Dlane na volante mal vlhké a slizké.

Ešte dve minúty... So zadosťučinením myslel na Edninu škatuľu s bižutériou, na dary, čo jej dal za tie roky, na malé perličky, ktoré brala do rúk ako bobule hrozna.

Ale po poslednej noci v hoteli sa ich cesty rozišli. Edna sa vracala vlastným autom domov. On uháňal vo svojom na letisko, mal pri sebe list, čo mu nechala v hotelovej recepcii.

V Edninom kufri, v škatuli na bižutériu, boli malé hodiny, zapaľovač a niekoľko funtov výbušnej látky. Výbuch mal nastať o šesťdesiat sekúnd.

Nick zastavil auto pred budovou letiska. Zrazu ho opantala takmer perverzná myšlienka prečítať si posledné Ednine slová.

Roztrhol obálku. Na bledomodrom listovom papieri boli stopy vlhkých škvŕn. Chvíľu uvažoval, či sú to stopy po slzách. Dospel k záveru, že to nie je možné: Edna by za nič na svete neplakala.

Nick prečítal zopár viet načmáraných v rýchlosti.

„Vravíš, že to musí byt' rozlúčka navždy. Dobre. Natoľko ťa nenávidím, že nechcem nič, čo by mi ťa pripomínalo. Pred odchodom som položila škatuľku s bižutériou do kufra tvojho auta..."

Nick nestihol otvoriť dvere - a z auta ostala len hŕba trosiek...

(Roy Bolith)