Pohľadnica

Ďalšia pohľadnica. Tento krát Machupicchu. Beriem ju do ruky a pomaly ju kladiem medzi ostatné. Škótsko, Taliansko, Luxemburg, Čína, Južná Amerika. Je ich tu pekná kôpka. Bod, ktorý rozdelil spoločnú cestu na dve vetvy. Na jej koncoch sú dve priateľky, s ktorých jedna pohľadnice posiela a tá druhá ich prijíma. Priateľstvo ako mnohé iné. Jedna sa rozhodla pre kariéru a tá druhá...tri páry malých ručičiek si spoločne s ňou prezerajú obrázky z neznámych krajín.
„Mami, aj my tam raz pôjdeme?“„Ale áno, keď...“
Tých dôvodov sa nájde viac než dosť. Prečo mi chcú všetci dokazovať, aký je svet úžasný pre tých, čo odchádzajú?
Vnútro rozdelené na dve polovice, kedy jedna spokojná so súčasným stavom bytia chlácholí tú druhú, večne uhundranú a nespokojnú súčasť môjho „ja“.
„Neboj sa, raz sa aj ty dostaneš na neprebádané miesta ďalekých krajín!“
Moje druhé „ja“ ako vždy oponuje: „Kam by si chodila, no nie je ti tu dobre, veď máš všetko o čom ostatné môžu len snívať!“
„ No je tam toho, ako všetky domáce žienky si plníš svoje povinnosti, aj keď s dostatočnou láskou, to nepopieram!“
„No vidíš, to je tvoje poslanie!“
„Ani zďaleka, ty máš pred sebou množstvo ďalších pokračovaní svojho života, kolotoč domácich prác ohraničených ranným prebudením a večerným ďakovaním, o tom si predsa nikdy nesnívala! Tvoje sny boli úplne iné!
„To áno, máš pravdu, ale musíš vychádzať zo súčasného stavu, máš povinnosti! Je pravda, že máš aj nejaké práva, ale ty predsa vieš, čo môžeš a čo nie!
„Buď ticho!“
„Nie, ty buď ticho!“
„A dosť“! povedala som po ostrej výmene názorov medzi mojimi vnútornými hlasmi.
„Mami, ja by som si dala niečo fajné!“
„A ja!“
Moje myšlienkové procesy, ktoré sa uberali smerom „čo by bolo keby“ sa náhle zastavili.
Evidentne vyhralo moje „ja“, ktoré zhodnotilo súčasnú situáciu hladných potomkov a začalo premýšľať, akú delikatesu, tak ako každý večer, pripravím.
Z lásky. Z vďaky za to, že je na mne niekto závislý. Aspoň načas dúfam, že to tak aj ostane.
A potom...hor sa spoločne do sveta!
Katarína Matušková