Nezvládla som adoptované dieťa

Skúste si predstaviť, že dlhodobo nemôžete mať dieťa. S manželom už 14 rokov dúfate, že nadišla tá pravá chvíľa, a keď sa vám blíži 40.-tka, rozhodnete sa pre adopciu, aby ste neskončili bez detí, po ktorých túžite najviac na svete. Najprv sme si povedali, že si adoptujme jedno dieťa, a ak to vyjde, po čase snáď aj druhé.
 
Emka bola krásne rómske dievčatko. Mala tri a pol, keď k nám prišla. Prišla chudá a chorľavá, boli by sme jej zniesli modré z neba. Uznávam, že sme to trochu preháňali, mala všetko na čo si len spomenula. Zahŕňali sme ju láskou, materiálnou pohodou a opaterou. Kvôli nej som ostala dva roky doma, aby som jej bola plne k dispozícii. V škole jej to veľmi nešlo. S manželom sme to brali ako údel a ako fakt, že predsa len nesplodili ju v prostredí, ktoré by dávalo veľké predpoklady, že bude intelektuálne zdatná. Nebola hlúpa, skôr nekoncentrovaná, roztržitá a hravá. Aj to išla do školy s ročným oneskorením.
 
V puberte sa začalo všetko stupňovať. Na ďalšie adoptované dieťa sme už nepomysleli ani vo sne. Ema bola papuľnatá a nevďačná, že nie som jej matka a nemám jej čo rozkazovať, to som počúvala denne. Manžel sa párkrát neovládol a poriadnu jej vylepil. Mali sme už svoj vek, v 50-tke zvládať pubertu nie je sranda. Raz, keď jej dal zaucho za to, že začala chodiť poza školu, buchla dverami a utiekla. Hľadali sme ju na okolí, ohlásili na polícii, ale pod Emou ako by sa zem zľahla. Len susedky mi povedali, že ju videli v blízkej osade, keď tam prechádzali autom cestou na chaty.
 
S manželom sme si povedali, že divočina volá a nechali sme to tak. Už nebola maloletá, priviazať ju o stôl by nemalo aj tak význam. Boli sme skrúšení a rozmýšľali, či nám to bolo treba. Kto mal vedieť, že si neporadíme?! Po pol roku sa ukázala Ema doma aj s tehotenským bruškom. Je mi to trápne, ale nedokázala som ju prijať. Nebola naša a to, čo nám povyvádzala sa priečilo všetkým našim zásadám. Materinská láska zo mňa vyprchala, nemala sa o čo oprieť. Neprijali sme ju späť so slovami: „Veď nie si naša dcéra“.
Priznám sa, že radšej by som dnes ostala bezdetná ako to riskovať s adoptovaným dieťaťom. Určite sme aj my urobili chybu s prehnaným rozmaznávaním, ale nevďak sa ťažko odpúšťa vlastnému dieťaťu a nie to ešte nevlastnému.
 
Agáta Galisová