Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Návrat

Kapitola 2

...a potom mu akási hovoriaca medúza pošepla, že je jej zima. „Aha, tu mám zimomriavky!" ukázala mu. „Zima? V takej horúčave? Kde sa tu berie?" pýtal sa nechápavo. Vtom sa strhol zo sna a zistil, že v izbe je poriadne chladno. Obliekol si mikinu, tepláky a ľahol si späť do postele. Myslel na ten sen. S priateľmi v ňom naháňali medúzy na letnej dovolenke pri mori a potom medúzy naháňali ich a on túžil po tom, aby sa jedna z nich premenila na nejakú čarovnú morskú pannu. Keby už aj bola odpanená, to by nevadilo, len aby bola „vyrobená preňho".
Ako tak ležal a čakal, že znova zaspí, na pokožku mu povyskakovali zimomriavky. Chĺpky sa postavili do pozoru ako vojaci z K-for. Ten železný chlad neodchádzal. Ak by v tú chvíľu chodil poza okno nejaký Mikuláš za účelom plniť priania, on by si želal, aby mu v zablatenej čižme nechal teplo.
Pomaly mu zima prechádzala až do vnútorností. „Ešte ma počkaj, medúza, ja sa o chvíľu do sna vrátim, no musím si dať niečo teplé,“ premýšľal čo a napadlo ho jediné. „Sprchu!“ adresoval fiktívnej medúze a už sa poberal pod horúcu vodu, prebudený chladom.
Stará ubytovňa s hovorovým názvom Márnica, dýchala tichom. Do tmy zahalené chodby len slabo osvetľovalo skromné svetlo z mesiaca. Práve spln, do ktorého sa teraz mesiac prevtelil, má vraj svoje čaro a pritiahne so svojim príchodom aj ostatné tajomno. Noci vtedy prebúdzajú všetko to dlho ukryté, zatienené, ktoré má rado zahalenú oponu. Ožíva svet presahujúci ľudskú realitu.
Zažal svetlo a skontroloval vzduch. Nič nezvyčajné sa tam nedialo. Stále mal pred sebou tú vzdialenú noc, keď sa prebral v sprche a nevedel, či to bol veľmi živý sen alebo záhadná skutočnosť. Tvár tej dievčiny mu svietila pred očami. Medzičasom prišiel na to, že možno tá záhadná od neho čosi potrebuje. Jej duch sa trebárs nachádza niekde v medzipriestore a čaká na správnu osobu, ktorá mu pomôže. Čo ak je to práve on? Prišiel na to cez debaty s priateľmi, ktorí sa zaujímajú o posmrtný život.
Chvíľu trvalo, kým sa spustila horúca voda, dovtedy ho ešte drkotalo. Ale potom si už prišiel na svoje vytúžené. Zamkol sa, zatiahol záves a nechal na seba dopadať miliardy molekúl horúcej vody – zároveň nechal na seba dopadať nočný pokoj. Dal zbohom chladu a takto zotrval niekoľko minút. Myšlienky mu vyplodili predstavy o záhadnej dievčine, o milovaní s ňou. Vybavil si to a zrazu tam nestál len on, ale spolu s ním aj jeho „on“. Už spokojný a s úsmevom na tvári, zastavil sprchu a striasol zo seba ostatné kvapky. Chcel odtiahnuť záves so zámerom vziať si uterák. Vtom žiarovka zablikala a úplne zhasla. Dnu prenikalo cez matné mliečne sklo už iba svetlo z chodby.
Jeho srdce skoro vyskočilo z hrude. Preľaknutie mu napriek predchádzajúcemu teplu z vody prinieslo opäť chladné zimomravce. Z rešpektu pred tým, čo videl, sa mu zarosili aj oči. Stála tam ako by sa bol s ňou zamkol už predtým než zatiahol záves. Kľúč bol však celý čas vnútri a cez stenu sa človek ešte prechádzať nenaučil. Bola ako žiarivý blesk cez nočnú oblohu – krásna a zároveň veľkolepo nebezpečná, kruto okúzľujúca, sálalo z nej pokušenie odtrhnúť si zakázané a trpieť za svoj hriech. Úsmevom v pohľade očí mu zresetla všetok obsah myšlienok. Dokonale nahá podvihla ruku a vystrela k nemu jej dlaň. Polovica jeho tela sa od neho okamžite oddelila a poslúchala jej signály.
„Poď, vzlietneme,“ vydala zo seba zamatovým hlasom, zvodným, nekompromisne podmanivým. Tá druhá, odcudzená polovica jeho tela k nej načiahla ruku a pomohla jej dnu do sprchy, k nemu.
„Nebráň sa, len konaj. Miluj ma!“ pošepla mu, keď sa jej pery dostali k jeho uchu, odtiaľ ho začali posýpať pomalými bozkami, od ušných vankúšikov cez bradavky, pupočnú studničku až po... až do konca. Jej ruky boli ako tá medúza v jeho sne, boli všade, akoby ich mala niekoľko párov. Telo mu neprotestovalo a jasne ukazovalo svoju túžbu. Na protestovanie bol v tom okamihu taký malý ako mladý panic, ktorého si do parády vezme skúsená slečna. Už mu zlyhala aj myseľ, vypla sa v nej komnata triezveho pohľadu na svet. Lietal. Takto sa bezbranne, a vlastne aj bezmocne, nechal unášať rozkošou. Bol to stav podobný tomu, keď sa po celodennom vyčerpávajúcom premáhaní vyvalíte na posteľ a únava unáša vašu myseľ do spokojného spánku.
„Vezmi si ma, no tak vezmi si ma,“ špúlila k nemu plné pery medúza. Strhol sa zo sna a zistil, že za závesom a okennou tabuľou už dávno svieti nový deň. Zistil aj to, že je úplne nahý. Nerozumel tomu, no spomienky mu pred oči postrčili tú krásnu tvár, jej podmanivé telo a zvodný hlas. Tajomno noci sa mu znova ukázalo ako neistá skutočnosť. Nevedel, či iba sníval, či sa to naozaj udialo.
„Čo chcela? Prečo znova prišla?“ pýtal sa do ticha izby. Rozhodol sa, že zistí o nej viac a zájde sa jej spýtať osobne na jej hrob.