• 14.12.2012

Mami, ja nie som Váš?!

 

Ľudo a Marika sa poznali niekoľko rokov. Od začiatku boli rozhodnutí založiť si rodinku. Túžili mať dve, tri možno aj viac detí. Bohužiaľ, nebolo im dopriate. Príroda vie byť niekedy veľmi krutá!
 
Aj napriek skutočnosti, že nemôžu mať svoje vlastné deti, rozhodli sa pre adopciu. Nebolo to jednoduché. Ich odhodlanie však bolo príliš silné na to, aby ich odradili úradníci, byrokracia a všetci naokolo, ktorí hovorili, že vpustiť si do svojho domu cudziu krv je veľké riziko, keďže nevedia, čo môže z neho alebo z nej vyrásť.
 
Nepočúvali ich. Túžili po úplnej rodine, ktorú mali na dosah. Po všetkých potrebných „papierovačkách“ nastala prelomová chvíľa. Spoločne, ruka v ruke, vchádzali do dojčenského ústavu. Milá pracovníčka im otvorila dvere na izbietke, v ktorej odpočíval „ich“ poklad.
 
Dominika si najskôr, ako to chodí, zobrali na skúšku. Chlapček ešte nemal ani dva roky no jeho okrúhle hnedé očká ich v sekunde presvedčili, že spoločne budú naozaj šťastní.
 
Prvé Vianoce v kruhu rodiny boli nezabudnuteľné, natešený Dominikov pohľad na rozžiarený stromček, obrovské prekvapenie vo veľkej škatuli a šťastní rodičia pri štedrovečernom stole.
 
Mesiace ubiehali a Dominik nastúpil do blízkej škôlky. Bol spokojným dieťaťom. Na škôlku si rýchlo zvykol. Avšak po polroku od prvej škôlkárskej návštevy sa veľmi zmenil. Bol mrzutý, odvrával, zle sa správal nielen ku svojim kamarátom v triede, ale aj k otcovi a mame. Jeho náhradný rodičia nerozumeli, čo sa deje. Jeden večer, keď bolo už správanie Dominika neznesiteľné v sekunde z neho vyšlo: „Mami ja nie som Váš?!“
„Kto Ti to povedal?“ spýtala sa Marika.
„Deti v škôlke na mňa kričali, že vy nie ste moji naozajstní rodičia. Však si vymýšľali?!“
 
Ľudo chytil Dominikovu rúčku a snažil sa mu vysvetliť, že to čo hovorili je pravda. Dominik bol z toho veľmi sklamaný a rozčarovaný. Nijak to nevedel stráviť. Odišiel do svojej izby a prestal so svojimi rodičmi komunikovať.
Marika bola zúfalá. Nevedela, či sa má hnevať na spolužiakov, alebo na seba, že mu pravdu nepovedali skôr ako sa to dozvedel od cudzích.
 
Na druhý deň sa Marika pustila do rozhovoru s Dominikovou učiteľkou. Žena, ktorá mala vyše dvadsaťročné skúsenosti a rukami jej prešlo už niekoľko stovák drobcov, si ju láskyplne vypočula a dala jej radu, ktorá zabrala.
Hneď ako prišla Marika na druhý deň do škôlky, zobrala Dominika na malý výlet.
„Kam ideme?“ opýtal sa Domino nedôverčivo.
„Chcem ti niečo ukázať!“
 
Zastali pred pôrodnicou, v ktorej Marika nikdy nebola ako pacientka. Vyšli na druhé poschodie, kde bolo za sklenenou stenou množstvo malých spiacich batôžkov v ružových a modrých perinkách.
„Prečo sme sem prišli?“ opýtal sa Dominik.
„Pozri, maminky si chodia po bábätko do pôrodnice. Keď sme si s ockom vybrali teba, bol si už väčší, ale tiež sme sa rozhodli práve pre teba, presne tak ako všetky maminky, ktoré tu majú svoje dedičky. My sme chceli len a len TEBA! A preto patríš k nám, si náš Dominik a nikto na tom nič nezmení!“
 
Dominik si sadol na lavičku a ešte dlho sa pozeral cez sklo na pohybujúcich sa drobčekov.
„A keby ste si mali znovu vybrať?“
„Znovu by sme si zobrali TEBA!“
 
Ruka v ruke odchádzali z novorodeneckého oddelenia, na ktorom sa dennodenne rozhoduje o prijatí detí do života. Pani učiteľka s radou, ktorá zachránila vzťah medzi dieťaťom a jeho náhradnými milujúcimi rodičmi na druhý deň našla obrovskú kyticu kvetov ako znak vďaky a pomoci.
 
KM