Len jedno želanie

Ak by som sa opýtala niekoho, kohokoľvek, aké je jeho jediné želanie, dotyčný by začal špekulovať. Vyhováral by sa, že na naplnenie jeho snov by jedno jediné želanie nestačilo. Má predsa toľko potrieb, záľub, nedostatkov; koľko vecí, naozaj potrebných, ba dokonca akútnych má na svojom, či už improvizovanom alebo ozajstnom zozname. Okrem iného má ešte aj mnohých známych a príbuzných, na ktorých takisto nechce a nemieni zabudnúť. Každý, komu by som položila takúto otázku, či by to bolo mladé žieňa s očakávaním krajšej budúcnosti alebo starý pán na dôchodku s hlúčikom vnúčat, každý by sa po prvotnom vzrušení zamračil. Čo také si želať, aby som všetkým pomohol? Čo jediné si priať, aby som čo najviac uspokojil seba? Kde sa podela zlatá rybka, ktorá mala v ponuke želania hneď tri? Asi predsa len ostala v rozprávke a magickú trojku ponechala nádejnému ujkovi rybárovi, ktorý manželku nechal doma a statočne sa chystal popasovať s úlovkom. Ja vám totiž naozaj ponúkam len jedno želanie...

Každý z vás už určite navštívil tú obrovskú, hrôzu naháňajúcu budovu s množstvom okien, bezpohlavne hovoriacu o trápeniach jej obyvateľov. Nemocnica. S výnimkou pôrodníckeho oddelenia, kde nervózne, s menom dieťatka na jazyku pobehujúci oteckovia alebo hrdo vypínajúci sa starší súrodenci čakajú prírastok do rodiny, ktorý by čo najskôr mohli zasvätiť do tajov spoločnosti a vysvetliť mu, ako to dnes vo svete chodí. Hoci, predpokladám, že ani na tomto oddelení to nie je stále iba o čistej radosti. Bohužiaľ... Poznáte to; kovové rámy postelí, vankúš a perina vykazujúce minimum, ak nie ešte menej, domáckej útulnosti, kovový stolík, na ktorom trónia pestrofarebné pilulky, presne nadávkované na každú časť dňa. Holé steny na ktorých visí iba ak zrkadlo, do ktorého by sa nechcel pozerať ani ten najviac samoľúby jedinec a umývadlo, v ktorom si neoplachujete ruky s tou najväčšou samozrejmosťou človeka, bažiaceho po čistote a dodržiavajúceho základy hygieny. Nič tam nie je ako doma. Od svojich príbuzných dostanete ešte aj nové pyžamo, pretože nevedia, že túžite po tom vašom, voňajúcom ako domov. Celá táto hrôza (každý, kto strávil v nemocnici čo i len jednu noc, vie o čom hovorím) by sa dala poľahky zniesť, ak by náš pobyt v nemocnici nemal menej, či viac vážny dôvod. Bohužiaľ si do nemocnice nejdeme len tak dobrovoľne poležať.

Prečo celý tento nemocničný opis? A prečo som sa v úvode zaoberala len jediným želaním? Že už to máte premyslené? A čo keby som sa teraz opýtala na niečo celkom iné?

Veselé, šikovné v ružových šatočkách odeté a celkom zdravé dievčatko, by mi na otázku, aké je jeho jediné želanie odpovedalo len veľmi ťažko. Domček pre bábiky? Bábika Barbie s poníkom? Alebo predsa len radšej umelohmotnú detskú kuchynku s celým vybavením? Ťažký výber. Čo by mi na rovnakú otázku odvetil mladý športovec v najlepšej forme. Slávu? Úspechy? Peniaze? Čo by si tak asi želal. A čo tak mladé dievča. Drahé oblečenie, nekonečné večierky, striasť sa otravných rodičov? Tiež by nemalo ľahký výber, uznávam. Predsa len, aj ja som mladý človek túžiaci odrazu po toľkých niekedy len ťažko dosiahnuteľných veciach.

Predpokladám však, že ak by som sa toho istého dievčatka, ktoré by teraz ležalo na onkologickom oddelení odpornej nemocnice, opýtala ešte raz, stačilo by mu jediné želanie. Športovec, ktorý by predtým zvolil slávu a publicitu, by sa uspokojil s jediným želaním, pokiaľ by mu pošramotené kosti nedovolili pokračovať v hre. Mladá slečna, ustráchane ležiac na gynekologickom oddelení s problémom vážneho rázu by mala tiež len jednu jedinú odpoveď na moju úvodnú otázku.

Žiadne špekulácie, žiadne vyhováranie. A z tisícov túžob by každý prahol len po jednej. Po zdraví.

Mária Dunajčanová