• 17.02.2012

Kedysi krásna Marcela

Dnes som ju stretol, vyzerala strašne. Vypadala jej väčšina vlasov, je celá žltohnedá a napuchnutá. Pod okom má modrinu. Poznám ju dlho, kedysi predávala v obchode s textilom. Pamätám si ju ako peknú modrookú ženu s gaštanovými vlasmi a milým úsmevom. Mala veľmi dobrý vkus a po čase sa z predavačky vypracovala na vedúcu predajne. Bolo to zaslúžené, lebo bola pre túto prácu stvorená,  v celom meste to bol najvyhľadávanejší obchod s textilom, vždy ste tam dostali to, čo v blízkom a širokom okolí nie. Len raz pozrela na zákazníka a okamžite vedela veľkosť a štýl obliekania, ktorý by mu pristal. Mala dvoch synov, o ktorých nikto inak nepovedal ako že sú slušní a príjemní mladí muži. Neskôr som sa presťahoval do susedného vchodu a stretával som ju častejšie. Bola veľmi zhovorčivá, vysmiata, jednoducho zaujímavá žena. Jej manžela som nestretával, robil vonku, vídaval som len chlapcov, ktorí sa mi po čase zdali nejakí mĺkvejší a smutnejší. Nepozastavoval som nad tým, mal som vlastné starosti a pripisoval som to puberte. To, čo sa jej stalo osudným začalo nevine. Pri bežných oslavách si dopriala viac alkoholu ako ostatní, najprv si nikto nič nevšimol, milovala oslavy a všetci milovali ju. Bola veľmi zábavná a nikoho by nenapadlo, že tu niekde sa rodí jej závislosť. Potom si to však všimli susedia a vo vhodnej chvíli kamarátsky upozornili jej manžela. Dopadlo to tak, ako to v takýchto prípadoch býva, spretrhali sa všetky susedské a priateľské putá. Manžel sa urazil a Marcela, tak sa volá, by si to v živote nepriznala. K susedom sa na oslavu už nechodilo. Koniec koncov i susedia boli radi, ušetrili, pretože Marcele jedna fľaša tvrdého alkoholu nestačila. Dokázala vypiť viac ako chlapi, ale nikto si nespomínal, ako jej bolo niekedy po alkohole. Potom začali nekonečné oslavy v práci, ktoré končili neskoro v noci. Keď začali v práci prepúšťať a ona ostala doma, začala popíjať sama. Prestal ju zaujímať svet okolo. Nevadilo jej, že zanedbáva seba a rodinu, že účty sa valia zo všetkých strán a muž už nestíha. Začala nosiť veci do záložne, pretože závislosť bola mocnejšia ako ona. Chlapci vyrástli a odsťahovali sa, prenajali si byt a s matkou nechceli mať nič spoločné. Vraj to skoro ani nepostrehla. Párkrát mi zazvonila pri dverách a pýtala sa ma, či nemám fľašu vína, nečakane jej vraj prišli známi. Nedal som jej nič, nemohol som sa na ňu pozerať. Má štyridsaťpäť rokov a vyzerá na sto. Oči už dávno nie sú modré, akosi jej potemneli, chodí pomaly s neprítomným pohľadom, s tvárou ako balón, ktorú „zdobí“ vždy nejaká nová modrina. Bez záujmu o svet a o deti, žije vo vlastnom svete, kde je režisérom ona. Absolvovala niekoľkokrát liečenie, ale myslím, že jej neostáva veľa času. Tak rád by som to zakončil, že abstinuje a je milujúca matka, ale nemôžem. Uvedomujem si, že sa nezvratne blíži jej koniec. Zlyhávajú jej dôležité orgány. 

S.H.