Každý vidí šťastie v niečom inom...

„Čo je šťastie?“ pýtala sa Renáta so slzami v očiach a v zapätí dodala: „Šťastie sa mi vyhýba, asi má náhradné voľno!“
„Jednoduchá otázka, ťažšia odpoveď,“ snažím sa nadviazať rozhovor a hľadať spôsob ako priateľku povzbudiť.
„Neexistuje univerzálna odpoveď. Tu a teraz sme len my dve, ako vidíš  o šťastí máme zrejme odlišnú predstavu.“ Mlčala.
Tak je, každý vidí šťastie v niečom inom: v zdraví, v peniazoch, v priateľstve, v láske... , ibaže keď to máme neviem, či si to aj vážime.
„Jedno dánske príslovie hovorí: Šťastie a dúhu nevidíme nad sebou, ale nad hlavami druhých,“ prerušila som mlčanie.
„To by si nebola ty, aby si nefilozofovala!“ odbila ma. Ibaže svoj postoj nezaprie. Ona je jedným z tých ľudí, ktorí vidia šťastie u iných, to svoje prehliadajú.
„Si zdravá, máš všetky zmysly, ktorými sa môžeš konfrontovať s okolitým svetom. Máš prácu, ktorá ťa uspokojuje. To je málo, to nepovažuješ za šťastie?“ tentoraz som trochu podráždene reagovala ja. Nechápala som svoju priateľku. Koľko ľudí nevidí, nepočuje, pohybujú sa len na vozíku a predsa sa tešia zo života, prežívajú šťastné chvíle.
„Nemám šťastie na chlapa. Všetky vzťahy mi stroskotali,“ dostala zo seba jedným dychom a takmer sa rozplakala.
Chcem ju chápať, partnerské vzťahy sú dôležité, ale nie najdôležitejšie, na ktorých treba stavať šťastie.
„Ten pravý jednoducho ešte neprišiel. Príde, keď to budeš najmenej čakať. Netlač na pílu,“ radila som.
„Tebe sa to povie, keby si chcela máš chlapa na každý prst!“ nedalo jej, musela mi to pripomenúť.
„Ahá, už zase vidíš dúhu nad cudzou hlavou. A ako vieš, že práve v tom je moje šťastie?“
„Veď mám oči, vidím ako sa vieš tešiť.“ Mala pravdu, teším sa z každej maličkosti a vďačná som za všetko, čo mi život prinesie.
„Opäť budem podľa teba filozofovať, ale musím Ti povedať, čo robím pre svoje šťastie ja. Žijem v prítomnosti, ale to neznamená, že som sa nepoučila z minulosti a reálne si plánujem budúcnosť. Aj moje dni sú lepšie i horšie. Verím, že tie horšie skončia, a tak každý deň začínam s úsmevom a pokojom v duši. Viac dávam a menej očakávam, vyhnem sa tak prípadnému sklamaniu. Dokážem sa tešiť z maličkosti, vďačná som za všetko, čo mi život prinesie a nezabudnem sa nikdy poďakovať.“
Renáta na mňa hľadela so značnou nedôverčivosťou. Nechápavo krútila hlavou. Nepresvedčila som ju. Či verila alebo nie, je to moja pravda, na ktorej si budujem vzťah k sebe i k iným ľuďom. Neprišlo to zo dňa na deň, dlho som na tom pracovala.
Neviem, či Renáta niečo z mojich slov prijala, ale po čase sa zdala aj ona spokojná, našla si novú lásku. Verím, že už našla aj svoje šťastie.

Autor: Anna Čunderlíková