• 23.01.2024

Cesta cez Knihu na lezeckej trase

Pekná a bezpečná cesta na Východnú Žeruchovú vežu v obťažnosti 5, ktorá je excelentne zaistená, a tým vhodná ako „degustačná” cesta na prechod k päťkovým obťažnostiam tatranských ciest.
Cestu ako prví preliezli Anton Marec a Bohuš Čiernik 28. júla 1985. Ohodnotili ju klasifikáciou 5. V roku 2014 cestu preistil Vlado Zboja. Na štandoch sa nachádzajú borháky. Nájdu sa aj postupové borháky, ktoré sú umiestnené v „kľúčových miestach“. Okrem toho je tu množstvo skôb rôzneho veku, takže aj z historicko-edukačného hľadiska ide o hodnotnú túru.

Anton Marec žil horami. Svoju prvú poviedku o horách napísal ako dvanásťročný. Pracoval ako nosič, chatár (Chata pod Rysmi, Chata pri Zelenom plese, Chata pod Soliskom) a profesionál v Horskej službe. „Svoju lásku a cit k horám pretavil do mnohých nádherných textov a publikoval v poviedkových knihách. Môžem odporučiť jeho knižku Zóna odvahy. Knihy a hory, v tomto prípade aj „Kniha“ na lezeckej trase, ho sprevádzali celý život,“ píše Matúš Ondrejka v najnovšom časopise Krásy Slovenska. Najstarší časopis, ktorý u nás vychádza nepretržite od roku 1921, prináša v každom čísle množstvo zaujímavostí o Slovensku – turistika, príroda, kultúra, historické pamiatky.  

„Kniha“ na lezeckej trase
O portrét Bohuša Čiernika požiadal jeho priateľa a spolulezca Fera Piačeka: Pochádza z Považskej Bystrice, študoval strojarinu v Prahe a do nášho klubu (HK Manín) prišiel asi roku 1978. Počas štúdia pracoval ako brigádnik v Horskej službe v Starom Smokovci. Tu sa spriatelil aj s Tonom Marcom. Vďaka športovému duchu sa rýchlo vypracoval na výborného horolezca. Spravil veľa prvovýstupov v Manínskej tiesňave. Medzi množstvom výstupov vo Vysokých Tatrách v zime aj lete nemožno zabudnúť ani na niekoľko prvovýstupov.

Okrem Knihy vyliezol cesty napríklad na Vyšnú Slavkovskú Baštu, Batizovský štít, Prostrednú Bielovodskú vežu, Mlynárovu vežu… Z množstva výstupov v zahraničí spomeňme pekné prvovýstupy v Bergeli: Picco Luigi Amedeo, Punta Ferraria, Piz Trubinasca. V súčasnosti ako 70-ročný dôchodca žije aktívnym životom na chalupe v Španej Doline pri Banskej Bystrici. Venuje sa hlavne turistike, bicyklu, lyžiam.

Žeruchové veže
Nachádzajú sa v Doline Kežmarskej Bielej vody, priamo nad Chatou pri Zelenom plese. Prístup sem je azda najlepší z parkoviska na Bielej vode. Smerovník hovorí o troch hodinách. No aj s lezeckým výstrojom sa to dá pokojne stihnúť za 2 až 2,5 hodinky. Mierne stúpanie, prevažne lesom je ideálne na prebratie tela zmátoženého ranným vstávaním.
Od Zeleného plesa je to pod stenu asi 30 minút celkom nepríjemným chodníkom. Ale čo sa dá robiť. Také je lezenie. Odbočiť treba na mieste, kde sa stúpanie končí a chodník sa pokladá do roviny. Začína tu ďalšie stúpanie smerom na Jahňací štít. Vodiacim znakom môže byť veľké trávnaté pole po pravej strane chodníka.

Odtiaľto po preskákaní zopár balvanov po znateľnom chodníčku sa dostaneme až pod cestu. Míňame nádherné platne, kde sa nachádzajú cesty ako Klíma-Linhart, Korsvoldov tanec alebo Oko bere!. Pri nástupe pod cestou je pre nás orientačne dôležitý veľký previs tesne nad úpätím steny, ktorý je zreteľný už od chaty. Ide o cestu Východná Žeruchová veža – pilier za 5+ A3. Spod tejto cesty pokračujeme ďalej miernym klesaním, až sa dostaneme k našej ceste. Že sme správne, vieme podľa vydupanej plošinky, za ktorou ďalej začína kosodrevina. Navyše pri pohľade do steny pozeráme do krátkeho kúta, v ktorom sú dva viditeľné borháky.

Kamzíky na každom kroku
Stačí sa najesť, napiť a vydýchať z nástupu pri pohľade na severnú stenu Malého Kežmarského štítu, Medenú kotlinu a Jastrabiu vežu. O kamzíkov tu nie je núdza a keď sme sa pripravovali na lezenie, niekoľko ich okolo nás zvedavo pobehovalo. Pravdepodobne sa čudovali, načo nám je toľko výbavy, keď ony to behajú sólo.

Prvá dĺžka začína pekným kútom. Snažiac sa vyhnúť trávam v jeho spodnej časti, naliezam mierne sprava. Dá sa tu dobre založiť modrý BD friend, čo sa môže hodiť, najmä ak je kút vlhký a nechceme skočiť ističovi na hlavu. Poľahky sa dá doliezť cez veľké chyty až k prvému borháku. Ďalej kútom hore a mierne doľava k ďalšiemu borháku. Od neho som pokračoval doľava cez „oranžovú platničku“, kde je krásny chyt na trávnatú rampu. Po nej niekoľko krokov do kúta, kde sa dá založiť menší friend. Odtiaľ doprava pekným prekrokom s jemným stupom, ale dobrými chytmi na skalu, kde je skoba, a zistíme, že friend sme zakladali zbytočne. Ďalej už len hore, pokojne po jemnom skalnom pilieriku k štandu, ktorý je pod previštekom ohraničeným zľava malou rampou. Nákres prvej dĺžky je zakreslený inak, avšak takto mi to pripadalo najlogickejšie. Podľa pôvodného nákresu by bol dolez k štandu zbytočne po trávach. Treba teda ísť variantom zakresleným bodkovane.

Kút nazývaný Kniha
Druhá dĺžka má dve možnosti, ako do nej naliezť. Prvá (pôvodná) je sprava. Kúsok od štandu tam nájdeme skobu. Spätne mi to pripadá ako zbytočné obliezanie, pretože sa opäť lezie trávnatým úsekom. Lepšia možnosť je variant číslo dva, a to zľava. Od štandu lezieme doľava na balvan, z ktorého cvaknete tutovú skobu. Dva-tri zaujímavé kroky a cvakáme ďalší borhák. Od neho je zopár zaujímavých krokov kúto-vhĺbením na rampu, z ktorej je vidieť po ľavej strane štand. Tu je možnosť zaštandovať (najmä v prípade vetra kvôli komunikácii), ale dá sa pokračovať ďalej. Cvakneme si borhák zo štandu, od neho mierne doprava, následne doľava do krásnej položenej platne na rampe. Z nej v správnom mieste doľava na trávnatú plošinu, kde nájdeme skobu, a ľahkým vhĺbením na ďalší štand pod Knihou.

Kút nazývaný Kniha je krásna dlhá dĺžka, ktorej „čítanie“ si môžeme rozdeliť na polovicu. Od štandu nalezieme do kúta. Ešte predtým tesne nad štandom nájdeme v diere po pravej strane skobu s krúžkom. Nad ňou sa dá založiť dobrý friend. A ďalej už stúpame hore kútom ako dym komínom. Niekde asi v polovici vzdialenosti od borháku sa dá založiť 2-ka Kouba. Krásne jemné stupy a chyty, pekné kroky, sem-tam nohy na trenie, sem–tam krútenie sa k chytu po pravej strane, sem-tam náznak sokolíka. No jednoducho pohybová krása. V mieste, kde sa vytvára v skale zárez, kúsok pod previsom, odbáčame doľava a obliezame previs. Tu sa nachádza ďalší štand, ktorý však obliezame, a hore už ľahkým terénom za 3 doliezame k nášmu poslednému štandu pri vežičke.

Nie je túra bez vrcholu
Odtiaľto možno pokračovať ďalej cez peknú trojkovú platňu a ďalej cez kosovku niekoľko dĺžok na vrchol. Kvôli počasiu sme to však neliezli. Mali sme v pláne ešte cestu Južný pilier (3, jedno miesto 5), ktorá by nás doviedla na vrchol, avšak mraky prevaľujúce sa nad Kežmarským a Lomnickým štítom nepôsobili nijako priateľsky.

Na tomto mieste teda začíname zlaňovať. Najkrajšiu časť cesty sme preliezli, a to nás teší, aj keď sme nedodržali múdrosť klasikov „Nie je túra bez vrcholu“. Zlaňujeme až na štand pod Knihou, kde nám bez problémov dočahujú 60-metrové dvojičky. Odtiaľto sa dá na zem dostať ďalším 60-metrovým zlaňákom. Nám sa tu však seklo lano, pre ktoré nakoniec Rasťo prusíkoval. Možno by som teda odporučil zlaniť na ďalší medzištand v platničke a z neho na zem. Pod stenou nám začína mrholiť, a tak plán vyliezť si aj druhú cestu zavrhujeme. Prípadným návštevníkom to však určite odporúčame.

Do cesty stačí sada friendov (v našom prípade Kouba 1 – 6), maximálne 10 expresov a nejaká tá slučka. Minimálne 2x 120 cm na štandy a nejakú 80 cm na obhoz. Ideálne sú 60-metrové dvojičky.

Autor a foto Matúš Ondrejka
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska. Predplatné nájdete TU.