Akcia Kapor!

 

Už ako dieťa som miloval zvieratá. Tajne som k nám domov pašoval všetky opustené zvery z ulice. Z našej pivnice sa pravidelne ozývalo mňaučanie, brechot či kotkodákanie. Čo som mal robiť, keď mi tých zvieratiek bolo tak ľúto?! Cítil som sa ako hrdina. Škoda že sa takéto hrdinstvo nepozdávalo mojej mame. Vždy tvrdila, že ju raz dostanem do hrobu. Klamárka, aj tak som ju tajne pristihol, ako kŕmi môj zverinec. Ale to asi robia všetky mamy, vždy sa v takýchto situáciách najprv rozčúlia, aby sa nepovedalo, a potom i tak zvíťazí nekonečná materinská láska.
Po rokoch, keď som už sám bol otcom, som sa s dcérou vybral na vianočné trhy. Po ulici rozvoniavala vôňa medoviny a prevareného vína, ktorá sa miešala so spevom vianočných kolied a zvláštnou atmosférou, ktorú Vianoce bezpochyby majú. Výklady obchodov lákali svojou výzdobou ako bájne Sirény svoje obete. Hm, zákazníci a obete, aké príznačné, v duchu som sa zasmial. Len aby to nezbadala moja dcéra, zase sa hodí o zem a bude mi v obchode robiť hanbu, až kým jej nekúpim to, čo chce. Moju dcéru však zlákalo niečo úplne iné. Obrovské kade plné vody. Bože, mám to ja šťastie! Vždy, keď idem s dcérou na nákup, pripletie sa mi do cesty nejaká „dobrá duša“, ktorá mi chce silou - mocou niečo predať.
„Urobte deťom radosť, kúpte im kapra! Mladý pán, kúpte dcére rybičku!“
A je to tu! Moja dcéra používa dva osvedčené spôsoby presviedčania, už spomínaný, hodenie sa o zem alebo oveľa účinnejší a ja tomu hovorím i necitlivý, vyvalí na mňa obrovské mandľové oči a venuje mi pohľad, pre ktorý by som hádam i vraždil. Ach, tie ženy, túto schopnosť dostávajú už asi do vienka, prekliata genetika. Domov sme teda odchádzali s kaprom hompáľajúcim sa v taške a moja dcéra vykračovala ako potomok Napoleona - so vztýčenou hlavou a s neskrývaným pocitom víťazstva. Doma sme kapra vložili do vane a moja dcéra chodila k Miškovi, ako ho nazvala, každých 10 minút a viedla s ním nekonečné monológy. A Miško len počúval a počúval, sem – tam si šplechol chvostom, akoby jej rozumel.
„Výborne, vás dvoch niekde poslať! Zaujímalo by ako vysvetlíš našej dcére, že Miška zajedá so zemiakovým šalátom.“
Fakt, to som nedomyslel, ako ho teraz tresnem kladivom tak, aby sa o tom nedozvedela naša Peťa. Vymyslel som perfektný plán.
„Peťka, poď sem na chvíľu. Rozprával som sa s Miškom, a ten mi povedal, že tu nie je šťastný, že ťa má veľmi rád, ale chcel by ísť za svojou mamičkou do rieky. A prečo? Čo, prečo? No, lebo sú Vianoce a rodina má byť spolu, takže aj Miško chce ísť k svojej mamičke. Ale vonku je zima! To je, ale kapríkovi to nevadí. Ale mne bude smutno. Aj mne bude za ním smutno, ale nechceme predsa, aby u nás celé Vianoce Miško preplakal. Predstav si, žeby teba niekto nechcel pustiť domov, akoby ti asi bolo?!"
Videl som ako so sebou Peťka bojuje.
„No tak dobre a môžem ísť s tebou?“ Nie, Peťka, vonku je veľká zima a na Miška už čaká v rieke celá jeho rodina, takže sa nemôžem zdržiavať. Vložil som kapra do tašky, zobral som si nôž a kladivo s tým, že ho zabijem v pivnici a akože idem Miška hodiť do rieky.
„ A prečo ideš vonku v papučiach? A nemáš ani vetrovku, šál, čiapku a rukavice!“
Po kom to dieťa je také všímavé! Potlačil som zlosť, poriadne som sa naobliekal s otázkou, či je už spokojná a vyšiel som von. Samozrejme, dcéra ma pre istou pozorovala cez okno, takže som si nedobrovoľne musel urobiť okruh smerom k rieke, poza bytovky, až do našej pivnice. V pivnici mi však prišlo Miška strašne ľúto, nedokázal som ho zabiť a nedokázal som oklamať svoju dcéru. Nespoznával som sa.
„Aj teba tu vyhnali? Mňa tu vždy vyženú, aby som nezavadzal!“
Chudák sused, ja som oproti nemu asi šťastný muž.
„Nechceš kapra? Naša dcéra kapra nemá rada a ja neviem, čo s ním. Jasné, že chcem, ja kapra zbožňujem, len tak na masle a paprike. Dobre, dobre, tu máš, ale nikomu ani muk!“
Keď som sa vrátil domov, moja dcéra ma stále čakala na chodbe. Celý večer som jej musel dookola rozprávať celý priebeh akcie Kapor - ako som Miška hodil do vody, ako sa strašne tešil, ako sa zvítal s rodičmi a s celou rodinou a ako nám všetkým ďakuje. Peťka spokojne zaspala, ale predtým nakreslila obrázok Miška a mňa. Veru, nebolo mi ľahko, nikdy viac sme kapra na Vianoce nemali a ja som sa suseda nikdy nepýtal, ako skončil náš kapor.
 
Slavomíra H.