„ Ovenčme sa ružami prv než odkvitnú“ (Múd 2,8)

Aj keď sa mnohé veci s evolúciu človeka na každom poli menia, v ľudskej prirodzenosti predsa ostávajú určité pozitívne i negatívne konštanty. Sú v nej určité medze, ktoré napriek všetkému úsiliu a všetkému pokroku ostávajú bez nadprirodzeného zákroku neprekonateľné. Jedna z týchto základných slabostí človeka je pokušenie vysvetľovať si vlastný život podľa hedonistického kľúča. Život ako pôžitkárstvo. Pred tisícmi rokmi ľudia si hovorili: „Náš živote ako prelet tône a náš odchod nemá návratu. Poďme teda a užívajme prítomné dobrá a užime rýchle sveta, dokiaľ sme mladí. Opájajme sa vôňami a vínami a nech nám neunikne ani jeden jarný kvet. Ovenčme sa ružami na našej samopaši, všade zanechajme znaky svojej veselosti... Mierou spravodlivosti nech je naša sila, lebo slabosť sa ukazuje neužitočná“ (Múd 2,5-11). A sú ľudia, ktorí to hovoria ešte aj dnes a vynakladajú všetky sily, aby tak žili. A je ich mnoho a tlač a film pomáhajú toto zmýšľanie stále udržovať a rozširovať. Veľká časť mladých sa, bohužiaľ, formuje, vlastne deformuje podľa týchto zásad. A to nie preto, že majiteľom a paholkom určitej tlače a filmu leží na srdci uspokojiť mladých ľudí, ale preto že erotizmus sa dnes viac ako inokedy stal zdrojom nesmiernych ekonomických ziskov. Povedané chudobnými slovami, erotizmus je tučným obchodom pre toho, kto ho rozduchuje a rozširuje a pašuje hoci i pod etiketou umenia. Úbohé obete zaň platia nielen rodinným majetkom, ale aj vlastným zdravím. Platia zaň i zdravím morálnym a vlastnou dôstojnosťou a nezriedka i totálnym úplatkom svojho života. A keby boli aspoň šťastní, keby aspoň dosiahli čo i len sčasti svoj cieľ. Kdežeby, za dakoľko ponurých, úzkostných a prázdnych dní. Koľko premárneného života. Dôkazov a svedectiev je na to vyše práva, ale nech stačí zacitovať aspoň dajaké svedectvo kedysi slávnych rozkošníkov: „Všetky rieky ústia do mora a všetky moje rozkoše vyústili do horkosti. Krutý smútok nečistého tela.“ Alebo: „ Vždy som vyhľadal rozkoš, ale na dne čaše každej rozkoše som vždy našiel kal horkosti“ A ešte jeden výrok: Milovať a nestarať sa, či ide o dobro alebo zlo. Po tom všetkom dúfam, že umriem v zúfalstve.“ Hedonizmus je ako špirála, ktorá stále stúpa vyššie a vyššie a stále väčšmi ťa zviera, aby ťa zahrdúsila. Neuspokojuje, ale ženie do krajnosti. Zabíja. Je ako droga. Stále musíš zvyšovať dávky, aby účinkovala. A tak ťa čaká dávka posledná... Pýtaš sa, prečo? Odpoveď je jednoduchá. Človek nie je iba realita biologická. Keby to tak bolo, muselo by ho ukojenie jeho sklonov úplne uspokojiť, tak ako je to u všetkých ostatných živočíchov. U človeka to však neplatí, lebo človek je aj realita duchovná, a preto je nevyčerpateľný vo svojich ašpiráciách. Hmotnosť prináša so sebou determinovanosť a ohraničenosť, duch však je vo svojich požiadavkách neobmedzený, a preto ich nemôže uspokojiť nijaká obmedzená hodnota. Duch ide vždy ďalej, presahuje všetky hranice. „Údelom človeka nie je spokojnosť vypasených červov na teplom slniečku. Ak by to tak oblo, nevyplatilo by sa narodiť sa ako človek. Stačilo by sa narodiť ako červ.“ Tieto slová napísal jeden moderný ruský spisovateľ. Nekonečný smäd môže utíšiť iba nekonečná hodnota. Toto je riešenie problému. Ale nekonečný je iba Boh. Jedine on nás môže teda nasýtiť. To nevylučuje, že možno mať pôžitok aj z iných hodnôt. Vyžaduje si to však užívať ich tak a v takej miere, aby nás neodvádzali a neškodili nám na ceste za hodnotou najvyššou.

Giovanni Albanese - kresťanský filozof