Korene úsmevu v strome života

„A teraz ten strom rozstriháme!“ zadáva ďalšie inštrukcie mladá lektorka. Dvadsiatka sústredených seniorov usilovne pracuje ako jednoliaty celok, i keď sú skôr akousi mozaikou rozmanitých osudov jednotlivcov, pričom v každom sa ukrýva aj to úsmevné, aj to smutnejšie. Azda žiaden človek, ktorý už čo-to odžil, nie je už bez jaziev na duši. Otázne je, čo s tým urobí. 

Pôvodný pochmúrny strom, ktorým prítomní výtvarne zobrazili nejakú osobnú negatívnu emóciu, teraz rozstrihali na šesť častí a postupne ho s pomocou teplejších farieb pretvoria na optimistický strom, z ktorého budú na povrch presakovať trebárs radosť a nádej. Skôr narodení k tomu pridajú aj vysvetlenie, tu a tam pretkané pozitívnymi myšlienkami. Aj taká totiž býva Arteterapia. Pozorujúc ich v duchu uznávam, že je to pozoruhodná metóda. Učí nás o sebe. Ukazuje nám, že aj z horšieho materiálu, z horšej skúsenosti, môže vzniknúť niečo vznešené. Stavať možno na kadečom. 

Prednedávnom som sedel za jedným stolom s Petrom Slaným, riaditeľom združenia ACET SR, zároveň s Braňom Lukačkom, riaditeľom protidrogovej organizácie Menora. V podstate sú to mladí muži, avšak majú za sebou strhujúci životný príbeh, no teraz žijú jeho svetlejšiu podobu. Stavajú pritom na tom horšom, čím si prešli, a usilujú sa, aby tomu predišli iní, najmä mladá generácia. Peter aj Braňo sa zhodujú v tom, že keď si nás chce droga získať, predstaví sa nám v najlepšom svetle – ako divadlo v premiére. Ukáže, čo všetko vie dať, no ponechá zahmlené všetko, čo nám postupne vezme. Motivácia niečo zmeniť musí byť potom obrovská a všetko prebíjajúca, lebo pôvab drogy len tak hocičo neprekryje. U nich to bola viera, tá ich dostala z dna.

Jesenný október má opäť nádherné odtiene. Farby tie isté ako spred roka a predsa namiešané opäť nanovo a originálne, vôňa s príchuťou odchodov, v lístí zapísané otázky aj odpovede večnosti... To sú drogy prírody. Aj Banská Štiavnica, ktorou si vykračujem, je už nadýchaná jeseňou. Rozprávam sa tu so staršou pani. Pricestovala z Levíc. Nedá mi napokon neopýtať sa jej, odkiaľ sa berie jej očividné úsmevné naladenie. V očiach jej zrazu zaiskrí zrejme oplakaná minulosť, ktorú čochvíľa ponúkne aj cez slová, no s príchuťou slnka. „Už vyše 40 rokov je môj syn na vozíku. On je mojou motiváciou. Človek si niekedy musí prežiť niečo ťažké,“ odvetí mi. A ja vyslovené spracúvam ešte dlho-predlho. 

Málokto sa vyhne tomu, aby prešiel životom ako ružovou záhradou iba tak, ako keď tancuješ peknou piesňou a všetko plynie harmonicky. Pritrafí sa aj to náročnejšie. Niekedy nás nalomí niečo zvodné, inokedy nás potkne sám osud. A neraz to už vyzerá tak, že ďalej sa už nepohneme... Že je to v keli. A predsa... Predsa sú všade navôkol nás ľudia, ktorí sú príkladom toho, že vďaka správnej motivácii a viere prenesieme hoci aj horu ťažoby. Nie každý a nie hocikedy, ale niekedy sa to určite dá. Otázne je, čo s tým horším, čo je za nami, či aktuálne pred nami, urobíme.

Marcel Páleš




 
Autor fotografie:Miroslav Trimay