Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Hrozivý Frankenstein v Bagdade

„Mimoriadna kniha. Zničujúca, ale dôležitá," tvrdí Kevin Powers, autor vojnovej knihy Yellow Birds o novinke Franknestein v Bagdade.

Autor Ahmed Sádawí napísal šokujúci a strašidelný príbeh, ktorý je plný čierneho humoru a odkazov na spoločenskú situáciu. Približuje nám tamojšiu krajinu i kultúru a dozvedáme sa o každodennom živote v Bagdade. Je to príbeh, ktorý spája viaceré žánre – od napínavej detektívky, cez sci-fi, fantasy, horor až po politickú satiru.

Hlavnou postavou je bagdadský obchodník so starožitnosťami Hadí. Z častí tiel obetí bombových útokov vytvorí telo, ktorá nečakane ožíva a začína sa mstiť za každú obeť, z ktorej je vytvorené. Hadí so zdesením zisťuje, že sa mu monštrum vymklo spod kontroly.

Miestami až surrealisticky pôsobiaca satira popisuje deštruktívne stupňovanie násilia v Bagdade. Mesto po americkej invázii a páde krutého režimu Saddáma Husajna sužujú bombové útoky a občianska vojna.
„Keďže som poskladaný z ľudí rozličného pôvodu – rôznych národností, kmeňov, rás a spoločenských tried – som miešanec, aký doteraz ešte neexistoval. Myslím si, že som prvý skutočný iracký občan,“ hovorí o sebe Hadího výtvor.

Cítil zápach jeho tela. Povedal mu, že urobí všetko preto, aby mu pomohol. Ktotoje povedal, že potrebuje nahradiť tie časti tela, ktoré mu odpadávajú – potrebuje teda nové tkanivo od nových obetí. Hadí mu sľúbil, že sa mu zajtra pokúsi pomôcť, v skutočnosti však myslel na čosi iné. Napadlo mu, že by bolo dobre, keby sa telo tohto tvora čo najrýchlejšie rozpadlo; chcel, aby už bol koniec a aby sa skončil strach, ktorý priniesol.
Ktotoje sa obrátil na Hadího. „To nie je všetko,“ povedal. „Horšie je, že ľudia o mne hovoria v zlom. Obviňujú ma, že pácham zločiny, a nechápu, že práve ja som jediná spravodlivosť, ktorá v tejto krajine existuje.“

Román Frankenstein v Bagdade získal Medzinárodnú cenu pre arabskú prózu, zároveň sa dostal do užšej nominácie na International Booker Prize a Arthur C. Clarke Award.
Saadawi patrí aktuálne k najznámejším a najoceňovanejším irackým spisovateľom. V tejto knihe dokázal spojiť nespojiteľné a vytvoril možno najlepšiu knihu, ktorá dokázala vzísť z irackého konfliktu... Dokonale vystihuje tamojšie krviprelievanie a hrôzy, ktoré denne zažívajú bežní ľudia.

Začítajte sa do novinky Frankenstein v Bagdade:

ŠIALENÁ ŽENA

Hrozivý Frankenstein v BagdadeExplózia nastala dve minúty po tom, čo Elišva, stará žena známa aj ako Umm Dan-iel, teda Danielova matka, nastúpila do autobusu. Všetci cestujúci sa otočili, aby zistili, čo sa stalo. Keď uvideli, ako z davu ľudí na parkovisku neďaleko Námestia Tajaran v centre Bagdadu stúpa obrovský kúdoľ čierneho dymu, boli šokovaní. Mladí ľudia sa ponáhľali na miesto výbuchu a autá narážali jedno do druhého ale-bo do pásu zelene, ktorý oddeľoval jednotlivé pruhy vozovky. Vodiči boli vystrašení a zmätení: náhle na nich zo všetkých strán zaútočila kakofónia klaksónov a ľudských výkrikov.
Elišvini susedia z Uličky č. 7 neskôr hovorili, že odišla zo štvrte Batawín, lebo sa ako každú nedeľu chcela pomodliť v Kostole sv. Odišu neďaleko Technickej univerzity, a práve preto nastal výbuch – niektorí miestni obyvatelia boli presvedčení, že vďaka Elišviným schopnostiam sa nemohlo stať nič zlé, keď bola medzi nimi.
Elišva sedela v autobuse a nevšímala si okolie – akoby bola hluchá, alebo tam vôbec nebola. Nepočula preto výbuch nie viac ako dvesto metrov za ňou. Krehkým telom sa túlila k oknu a hľadela von bez toho, aby niečo videla; rozmýšľala o horkej pachuti, ktorá sa  jej usadila v ústach, a o pocite smútku, ktorého sa v posledných dňoch nevedela zbaviť.
Nádejala sa, že horká pachuť zmizne po svätom prijímaní. V telefóne začuje hlasy svojich dcér a ich detí; odpočinie si od melanchólie a jej zastreté oči sa opäť rozžiaria. Otec Jošua väčšinou počkal na zvonenie telefónu, a potom jej povedal, že na linke je Matilda; ak Matilda včas nezavolala, Elišva počkala ešte hodinu a potom farára požiadala, aby sa s Matildou spojil. Takto sa to už najmenej dva roky opakovalo každú nedeľu. Elišvine dcéry predtým v nepravidelných intervaloch volali na pevnú linku v kostole. Keď však do Bagdadu vtrhli Američania, ich rakety zničili telefónnu ústredňu a linky dlhé mesiace nefungovali. Smrť sa po meste plazila ako mor. Elišvine dcéry svojej starnúcej matke volali každý týždeň, aby sa presvedčili, či je v poriadku. Najprv, po niekoľkých zložitých mesiacoch, sa rozprávali cez satelitný telefón značky Thuraya, ktorý mladému asýrskemu kňazovi odovzdala japonská charitatívna organizácia. Keď sa objavili bezdrôtové siete, otec Jošua si kúpil mobilný telefón, cez ktorý sa Elišva mohla s dcérami rozprávať. Členovia kongregácie po skončení omše stávali v rade a čakali, kedy začujú hlasy svojich synov a dcér rozutekaných po celom svete. Do kostola často chodili ľudia z celej štvrte Karadž al-Amana, ktorá kostol obklopovala – nielen kresťania iných vyznaní, ale aj moslimovia –, a rozprávali sa s príbuznými v zahraničí. Mobilné telefóny boli však čoraz rozšírenejšie, a tak dopyt po telefóne otca Jošuu klesal; Eliša však bola so svojím pravidelným nedeľným rituálom spokojná.
Nokiu v žilnatej a zvráskavenej ruke si vždy priložila k uchu. Keď začula hlasy svojich dcér, všetka temnota zrazu zmizla a ovládol ju pokoj. Ak by sa hneď vrátila na Námestie Tajaran, zistila by, že všade vládne rovnaký pokoj, ako keď ráno odchádzala. Chodníky sú čisté, horiace autá už odtiahli. Mŕtvych odviezli na pitvu a zranených do nemocnice Kindí. Tu a tam síce vidieť úlomky rozbitého skla, na ulici leží palica, ktorá od dymu sčernela, a v asfaltovej vozovke je diera, jej veľkosť by však pre svoje problémy so zrakom nevedela určiť.
Po omši sa zdržala v kostole ešte hodinu. Posadila sa do veľkej miestnosti pristavenej k hlavnej lodi, a keď ostatné ženy vytiahli jedlo, ktoré priniesli, najedla sa s nimi, aby nejako zabila čas. Otec Jošua sa opäť márne pokúšal dovolať Matilde, mala vypnutý telefón. Buď ho stratila, alebo jej ho niekto ukradol na ulici či na trhu v Melbourne, kde žila. Možno si zabudla zapísať číslo otca Jošuu, alebo mala nejaké iné vysvetlenie. Kňaz odpoveď nepoznal, a tak sa snažil upokojiť Elišvu. Keď všetci ostatní postupne poodchádzali, diakon Nader Šamúní sa jej ponúkol, že ju na svojej starej Volge odvezie domov. Toto bol druhý týždeň bez telefonátu. Elišva svoje dcéry v skutočnosti nepotrebovala počuť. Sčasti to bol skôr zvyk, možno išlo o čosi dôležitejšie: so svojimi dcérami sa totiž mohla porozprávať o Danielovi. Keď hovorila o synovi, ktorého stratila pred dvadsiatimi rokmi, nikto jej nevenoval veľkú pozornosť; azda okrem dcér a svätého Juraja, martýra, ku ktorému sa často modlila a ktorého považovala za svojho ochrancu. Pridať do zoznamu môžeme aj jej starého pĺznuceho kocúra Nabú, ktorý väčšinou spal. Keď začala hovoriť o svojom synovi, ešte aj ženy v kostole si udržiavali odstup – opakovala totiž veci, ktoré už počuli. Rovnaké to bolo aj so starenkami, jej susedkami: niektoré si už ani nepamätali, ako Daniel vyzeral. Okrem toho bol iba jedným z mnohých, ktorí za tie roky prišli o život. Čoraz menej bolo tých, ktorí Elišvu podporovali v jej zvláštnom presvedčení, že syn je stále nažive aj napriek tomu, že na cintoríne Asýrskej apoštolskej cirkvi Východu mal hrob s prázdnou truhlou.
Elišva už o svojom presvedčení, že Daniel je stále nažive, s nikým nehovorila. Čakala len na to, kedy opäť začuje Matildin alebo Hildin hlas, pretože ony to s ňou vydržia, nech im hovorí, čo chce. Obe dcéry vedeli, že ich matka sa kŕčovito držala spomienky na svojho zosnulého syna a tá ju udržiavala nažive. Ak ju nechali vyrozprávať sa, nikomu tým neublížili.
Diakon Nader Šamúní Elišvu vysadil v Uličke č. 7 vo štvrti Batawín, len niekoľko krokov od jej domu. Ulica bola tichá. Masaker sa skončil pred niekoľkými hodinami, ale dôsledky bolo ešte stále vidieť. Pravdepodobne išlo zatiaľ o najväčší výbuch v celej štvrti. Starý diakon bolo smutný; keď auto parkoval vedľa stĺpu elektrického vedenia, nepovedal Elišve ani slovo. Na drevenom stĺpe, len niekoľko centimetrov od jeho nosa a hustej bielej brady, bola krv a vlasy. Pocítil záchvev strachu.
Elišva vystúpila z diakonovho auta a zamávala mu na rozlúčku. Keď kráčala dolu ulicou, počula pokojný rytmus vlastných krokov. Pripravovala si odpoveď pre tú chvíľu, keď otvorí dvere, Nabú sa na ňu zdola pozrie a opýta sa: „Tak ako? Čo sa stalo?“
Ešte dôležitejšie však bolo, že sa pripravovala na kritiku svätého Juraja. Minulú noc jej totiž sľúbil, že buď dostane dobré správy, alebo bude jej mysli dopriaty odpočinok a jej trápenie sa skončí.