Veselé srdce je vynikajúci liek

„Veselé srdce je vynikajúci liek“
(Prís 17,22)

Človek je stvorený pre radosť. Radosť je najvhodnejšou podmienkou a najprirodzenejšou atmosférou pre život. Bez radosti, v melanchólii človek zakrpatie a ochorie. Celkom ako rastlina, ktorá nie je vo svojom prostredí. Biblia má pre to ešte silnejšie a účinnejšie slovo: „Zranený duch vysúša kosti“ Pesimizmus je choroba ducha, ktorá sa skôr-neskôr stane chorobou telesnou. Všetci dobre vieme, aký vplyv má psycha na vznik chorobných javov v našom organizme. Mrzutosť v určitej chvíli pôsobí ako vírus, no dobrá nálada sa stáva posilňujúcim liekom. Biblia a medecína sa vlastne zhodujú: Buďte veselí a budete zdraví. Kiež by to tak bolo––––- povieš mi–––- ale kto môže byť veselý, keď nás gniavi smútok? Kto nemá radosť, nemôže byť veselý. Isteže. Ale môže ju ísť hľadač. Tak isto sa nenapije vody. Kto vodu nehľadá. Ale môže ju ísť hľadať. Kde? K prameňom. Lebo ak bude čakať, kým voda k nemu pritečie, môže umrieť smädom. A čo je prameňom radosti? Veriť a milovať. Naozaj, ako si môžeš myslieť, že si spokojný, ak nikoho nemiluješ a ak nikto nemiluje teba? A ako môžeš dakoho milovať, ak v neho neveríš a ak mu nedôveruješ? Veriť, to je slovo. V koho veriť? Komu možno úplne rešpektovať? Mužom, ženám, svojím drahým, priateľom. Iste sú okolo nás ľudia, ktorí si zaslúžia našu dôveru, v ktorých môžeme veriť, ale len po určitý bod, to sám chápeš. A len po určitý deň. A čo potom? A keď dakto nemá pri sebe nikoho? A ak mal, a ho stratil? Nuž, tu sa potom zdá pesimizmus rozumnejším a realistickejším. Optimizmus by sedel, keby ten dakto, v ktorého veríme a ktorého milujeme, bol vždy a všade prítomný, pre všetkých a pre každého, bez nebezpečenstva, že ho stratíme, bez strachu, že raz odíde, že sa pominie, ako to už býva s každým mužom a s každou ženou a so všetkými našimi drahými a so všetkými priateľmi. Skrátka, láska bez výhrad a bez konca. Lebo prameň všetkého nenájdeš, alebo keď si ho našiel, s istotou vieš, že ho stratíš. Ten ktosi je však tu, práve taký, po akom túžime, a taký sa zjavil ľudstvu. Ktosi, koho možno milovať navždy a ktorý nás odvždy miluje, bez nebezpečenstva, že by si ho mohol raz stratiť, a bez strachu, že ťa dakedy opustí. Vždy, ak ho ty sám odmietneš. To už veru je láska! A milovať ho a mať ho, to je naozaj šťastie. Boh je Láska, milovať ho je dokonalá radosť. Táto radosť je možná všetkým, stačí ju chcieť a hľadať. Lebo boh dáva každému, kto ho úprimne a usilovne hľadať. Žiaľ, mnohí hoci po ňom túžia, ho nehľadajú keď ho hľadajú, nehľadajú ho záväzne, omeškávajú sa, vracajú sa, dávajú sa strhnúť a zviesť bezprostrednými záujmami, v ktorých sa prv-neskôr sklamú a potom roztrpčení upadávajú do pesimizmu. A pesimizmus ich zožiera, podrýva ich nervový systém, ohrozuje ich organizmus, pomaly, tak ako črvotoč rozožiera trámy. Raz sa zrútia. Koľko ľudí plných úzkosti dnes trpí vo svete, koľko neurastenikov, skľúčených a zúfalcov! Pri korení mnohých týchto prípadov, hovorí slávny lekár, je nedostatok viery, nedostatok modlitby a rozjímania, nedostatok hlbokého náboženského života. Bez viery neunikneš špirále pesimizmu, najmä vo veku uvažovania, keď si si zakladal, nemalo základy. Veriť a milovať, to je lekársky predpis pre tieto patologické prípady, to je terapia pre súčasný svet, ktorý sa zmieta v úzkosti. Veriť a milovať, to je dialóg s Bohom. Veriť a milovať, to značí byť s Bohom, otvoriť mu srdce a spoľahnúť sa naňho. Cítiť ho blízko, a keď necítime, tak ho treba volať. Vidieť ho v bratoch. Slúžiť mu v núdznych, s ktorými sa denne stretávame a ktorí žobronia o trochu porozumenia, o kvapku lásky a angažovanosti. Veriť a milovať, to je recept na ozdravenie chorého sveta.

Giovanni Albanese - kresťanský filozof