ONDREJ KALAMÁR: Mojou vodou nad vodou je radosť

ONDREJ KALAMÁR: Mojou vodou nad vodou je radosť

Básnik, aforista, glosátor, predovšetkým však človek, ktorý rád rozdáva úsmev. ONDREJ KALAMÁR zo Zvolena však priznáva, že nie vždy v živote mu bolo do úsmevu. O to viac ale zo životných skúseností čerpá dnes a pravidelne sa ľudia pri jeho aforizmoch rozosmejú, ako sa hovorí, na plné ústa. Marcel Páleš do Kalamára „namočil“ niekoľko otázok.

- Ondro, kalamár bol síce kedysi v móde, ale pre mládež súčasnosti sa to pomaly stáva zrejme až archaická záležitosť. Našťastie, ty si aktuálny stále. Keď sa však vrátime do tvojich školských čias, nestávalo sa, že sa o tvoje priezvisko tu a tam niekto slovne či inak „obtrel“?
Jasné, že sa to stávalo, lebo kalamár poznal každý, aj keď sa už nepoužíval. A keď na konci školského roka slávnostne recitovali na školskom dvore báseň Kristy Bendovej – Do videnia, pri slohe – dovidenia kalamár – som ja vždy zakričal – na zdár! Ale stáva sa to i teraz, jeden kamarát sa oženil s Kolumbijčankou, prišiel s ňou k nám na návštevu a keď ma predstavil, strašne sa smiala, že: „Ty si Kalamár? Veď ty sa u nás ješ!“

- Priatelia ťa poznajú ako človeka, ktorý neraz vnáša úsmev a navonok aj z ničoho vytvorí príležitosť zasmiať sa. Od spomínaných školských čias sa už u teba čo-to zomlelo, na druhej strane sme školákmi neustále. Je tvoja životná cesta taká ako tvoje viaceré aforizmy? Je teda úsmevná? Alebo prišli aj okamihy, ktoré ti úsmev brali, ale na druhej strane, vďaka nim dnes často úsmev rozdávaš...?
Je starou pravdou, že najsmutnejšími ľuďmi bývajú často klauni a niečo pravdy na tom bude. Ničí život nie je len prechádzkou ružovou záhradou, každý má svoje vzostupy i pády a aj svoje chyby. Ale keby som mal povedať, čo vo svojom živote ľutujem, odpoviem – nič. Pretože všetko, čo mi život priniesol, ma formovalo a dostalo tam, kde dnes som. Vrátane mojich  chýb, zlyhaní a omylov. A čo sa týka rozdávania samotného, jeden z mojich aforizmov je: Skutočne máme len to, čo rozdáme. Smiech považujem za jednu z najdôležitejších vecí, ktoré si môžeme dať – aj keď to vlastne vôbec nie je vec. Takže keď ho rozdávam, tak ho súčasne aj dostávam.

- Už som spomenul slovo aforizmus, ale nie každý čitateľ má povinnosť poznať význam tohto slova. Tvoj aforistický kolega a kamarát Ľudovít Majer hovorí, že aforisti sú akoby leniví spisovatelia. Čím sú podľa teba aforisti iní od spisovateľov, ktorí sa venujú výhradne próze alebo poézii.
Ľudova definícia je definíciou pravého aforistu. Pravdou je, že úlohou aforistu je povedať čo možno najviac za pomoci čo možno najmenej slov a to ešte podľa možnosti tak, aby to bolo smiešne. Majstrami v tvorbe krátkych literárnych útvarov sú ázijské národy. Napríklad v Číne existuje literárny žáner mikropoviedok presne na desať slov a každoročne máva veľmi prestížnu celoštátnu súťaž. Kedysi v osemdesiatych rokoch vyhrala jeden ročník táto: Jeden poľovník, dva tigre. Jeden poľovník, jeden tiger. Jeden tiger.

- Ešte si dovolím namočiť sa do tvojho priezviska. Poznáš totiž aj časy, keď počítače samozrejmosťou neboli a písalo sa predovšetkým perom do zápisníkov a podobne. Čím a do čoho najradšej píšeš dnes?
No samozrejme že husacím brkom namočeným v kalamári do atramentu a na pergamen. Ale keďže nič z toho nemám, tak len tak prozaicky – do „notbúka“.

- O spisovateľoch sa hovorí, že často sú myšlienkami uletení, resp. odletení. Stáva sa ti to, že sa prichytíš, ako si fyzicky síce prítomný, ale duchom sa nachádzaš v úplne inej sfére? A čo na to okolie?

No že či! A najčastejšie na to príde moja Janka, ktorú ide poraziť z toho, že mi niečo rozpráva, je prisviedčam, niekedy dokonca aj odpovedám, ale okamžite si vôbec nič z toho nepamätám.

- Ktoré z prečítaných kníh v poslednom období ťa zaujali? A vôbec, čítaš často?
Čítam často a rád a to dokonca aj knihy iných autorov. Veľmi ma napríklad zaujala, ba priam očarila, kniha môjho priateľa Daniela Heviera Tajné dejiny bielej kaligrafie. Ale čítam aj množstvo poézie, napríklad Adresa dočasného pobytu od výborného českého básnika Aloise Marhoula.

- Žiješ vo Zvolene, neraz ťa však čitatelia stretnú aj v Banskej Bystrici. Ktoré miesta z tohto pre teba domáceho kúta Slovenska máš najradšej?

Určite mám veľmi rád Pustý hrad. Rád tam chodím a rád tam vodím aj priateľov, ako napríklad vlani manželov Feldekovcov. V Banskej Bystrici zasa milujem námestie SNP, pretože musím, aj keď nerád, priznať, že to zvolenské sa mu atmosférou ani zďaleka nevyrovná. A potom medzi moje lásky patria aj Poľana a Malachov

- Viem, že táto otázka často odpoveď nemá, ale predsa... V čom vidíš zmysel života?
Stará konfuciovská múdrosť hovorí – hľadáš cieľ? Cesta je cieľ. Tak je to aj so životom a jeho zmyslom, pretože jeho cieľom je vlastne zánik a preto je jeho zmyslom len cesta.

- S legendárnym Jožom Urbanom, ktorý je okrem iného autorom viacerých piesňových textov, z ktorých sa stali hity, ťa spájalo priateľstvo. Jožo je aj autorom textu piesne Voda, čo ma drží nad vodou. Čo je pre teba tou vodou, ktorá ťa drží nad vodou?
To je skutočne veľmi silný a nadčasový text, ale tou mojou vodou nad vodou je radosť. Áno, radosť, pretože len ten, kto má radosť zo života, dokáže ju dať aj iným. A len keď ju dokáže dať, tak ju skutočne má, ako som vysvetlil už skôr.

- Na záver doprajme čitateľom ochutnávku z tvojej tvorby. Trebárs zo spomínaných aforizmov.

Mal také protichodné myšlienky, až sa mu navzájom pozabíjali.
Bolel ma zub. A tak som mu povedal: Vypadni!
Pred smrťou poprosím o posledné pomaznanie.
Rád dávam slovám iný rozmar.
Múdrejší ustúpi, ale hlupák to aj tak nepochopí...
Ten, kto dobehne posledný, dobehne všetkých!
Kto nevie plávať, mal by sa vedieť aspoň topiť.
Čo by som dal za to, keby som mal za to čo dať.



Pripravil: Marcel Páleš
Foto: Zuzana Martinková