Ukrajinská rodina, jeden dom a vojna, ktorá sa zmestí všade. Novinka Rebrík

Čo vznikne, keď sa na jednom mieste ocitne mama, strýko s jednou nohou, sesternica s psom, kamarátka s depresiou, mačky a muž, ktorý túžil byť konečne sám? Rebrík nie je len príbehom exilu – je to intímna mozaika života ľudí vytrhnutých z koreňov, ktorí si napriek všetkému hľadajú nové miesto pod slnkom.

Román Rebrík je jedným z najcitlivejších literárnych obrazov toho, ako vojna mení ľudské životy. Bez patetického moralizovania, bez zbytočného heroizmu – namiesto toho s humorom, jemnou iróniou a presným pozorovaním ľudskej psychiky. Jevhenija Kuzněcova umiestnila svoju rodinu do cudzej krajiny, do jedného domu, ktorý mal byť pre hrdinu Tolika vysnívaným miestom pokoja. Realita sa však zmenila na hlučnú, preplnenú a miestami absurdnú zmes rodinných sporov, nostalgie a bolestivej túžby po domove.

Tolik si splnil sen a kúpil si dom štyritisíc kilometrov od svojej rodiny. Chcel pokoj, svoje vlastné prostredie, konečne dýchať bez neustálych pripomienok mamy, tety, strýka a mačiek. No vojna na Ukrajine zmenila všetko.

Jeho dom sa v priebehu niekoľkých dní premenil na núdzový azyl, kde sa ocitla jeho mama, jednonohý strýko Anatolij Stepanovyč, hyperaktívna Hryhorivna, ktorú stále trápi produktivita kurčiat, sesternica s uslintaným psíkom, sestra s kamarátkou v depresii a na záver mačky – svokra s nevestou, ako ich familiárne nazývajú.

Z domu ticha a samoty sa stal dom plný hlasov, výčitiek, nostalgie, vyprážaných cibuliek, hádok o kurence a ľudí, ktorí sa snažia prežiť nielen fyzicky, ale aj duševne.
Sú to však postavy, ktoré si zamilujete: hlučné, nedokonalé a skutočné. Jednou z najväčších devíz románu sú práve postavy – živé, plnokrvné, nezameniteľné.

Táto rôznorodá zostava vytvára mimoriadne živú dynamiku. Ich hádky, dialógy aj tiché chvíle sú realistické, často vtipné a zároveň bolestne smutné.

„Toličok,“ ozvala sa raz Hryhorivna a Tolik hneď zbystril, lebo to oslovenie bolo predzvesťou vydierania a manipulácie.
Zdvihol pohľad. „Načo ti je ten kaktus hen v rohu?“
Pri dome rástol asi dvojmetrový kaktus s rozvetvenými širokými listami. Bol košatý, opieral sa o stenu a naťahoval svoje ostnaté dlane k okoloidúcim.
„Mne sa kaktusy páčia,“ povedal Tolik.
„Ja by som ho vyrúbala,“ navrhla Hryhorivna.
„Mne sa kaktusy páčia,“ zopakoval Tolik.
„Kaktusy odoberajú energiu,“ začala so svojimi feng šuej trikmi. „Vnútri domu pohlcujú elektronické žiarenie, ale čo robí pred domom? Len vyciciava energiu.“

Rebrík si získava uznanie kritiky aj u čitateľmi na Ukrajine i v zahraničí. Oceňujú úprimnosť, schopnosť „robiť humor bez toho, aby zľahčoval tragédiu“, realistické postavy. Je to citlivá výpoveď o tom, čo pre bežnú rodinu znamená útek pred vojnou. Kniha, ktorá vám zostane v hlave ešte dlho po poslednej stránke.

Ak hľadáte knihu, ktorá je aktuálna, emocionálne silná, zároveň vtipná a ironická, a mimoriadne ľudská, potom je Rebrík presne to, čo potrebujete. Pripomína nám, že za každým vojnovým titulkom stoja príbehy obyčajných ľudí, ktorí si nosia svoj dom vo vnútri – aj keď museli utiecť tisíce kilometrov ďaleko.