Počasie – indikátor šťastia
Od okien náprotivnej budovy sa odrážajú ostré lúče slnka. Vŕtajú do mňa hrejivé skrutky tepla, neuvedomujúc si, že dnes nie som poverená tešiť sa z ich aktivity. Namiesto toho, aby som prijala ich milé skutky, tupo hľadím na stenu natretú béžovou farbou a odvraciam od nich svoju tvár. Ako by som mala výčitky svedomia, že svojím trápením zmarím ich účinky, a to vôbec nechcem. Guľaté, veľké slniečko, na ktoré som sa tak tešila, predsa nemohlo za moje krivé pocity. A ja som cítila, že nie je fér, aby som mu prekážala a ublížila mu svojou ľahostajnosťou...
Niet krajšieho ročného obdobia, než je leto. Aj keby existovalo ďalších desať iných ročných období, ktoré by sa v priebehu roka striedali, veľmi silno pochybujem o tom, že by som si nejaké z nich obľúbila viac. Ako malé dieťa, mala som v obľube aj veselú a (ako keby pre deti vymyslenú) zimu. Dožičila nám celý svah bielych radovánok a v zime predsa boli... ááách Vianoce. Ešte aj teraz sa mi na tvári objaví jemnučký úsmev a iskra v očiach. Ako som dospela, chuchvalce snehu, v ktorých som sa kedysi do sýtosti gúľala a cencúle, ktoré som celkom rada považovala za lízanky, mi už nepripadali také srdcu milé. Práve naopak, prekážali mi a vyvolávali vo mne depresívne nálady. Priznám sa, trochu ma to vydesilo. Ale niet sa čo čudovať. Pri množstve povinností a tašiek preplnených knihami mi obrovská vetrovka, šál a plno vrstiev oblečenia spôsobovali len hlavy bolenie...
Na streche náprotivnej budovy som však po zobudení do sobotňajšieho rána zazrela čosi celkom iné, ako milované slniečko, ktoré mi pred istým časom prekážalo. Otravný, depresívny, zafúľaný... čarovný sneh! Zhodila som zo seba prikrývku a takmer som zvýskla do radosti. Ale nie pre samotný sneh. Išlo o celkový pocit. Opäť som bola, aspoň na niekoľko sekúnd malým dievčatkom, s nosom prilepeným na mamkou umytom okne, túžobne sledujúc blyštiace sa vločky. Zistila som, že sa opäť dokážem tešiť z prvého napadnutého snehu, z kúpy vianočného stromčeka a z pohľadu na sánkujúce sa deti. Hoci mi je ľúto, že nemôžem byť medzi nimi... Neviem, či je krajšie námrazou zdobené okno, z ktorého hľadím na zasneženú ulicu, alebo samotné zistenie, že mi to privodilo znovuobjavenú radosť...
Nie že by som neverila v šťastné konce. Skôr mám niečo proti samotnému spojeniu. Šťastie je nádherný, bohužiaľ však chvíľkový pocit. A čo je vlastne koniec? Ako vieme, že za tým, čo väčšina považuje za koniec, už nenasleduje nič iné? Len veľmi ťažko sa teda zmierim s týmto spojením, ktoré je podľa mojich predstáv definitívnosti príliš relatívny a v podstate ani nevypovedá o konečnej platnosti, hoci by sa to tak mohlo zdať. Preto sa chcem zamerať na slovíčko šťastný, ktoré stačí samo o sebe. Možno sa nazdávame, že je to zriedkavý jav, o nedostatku dlhodobého alebo permanentného šťastia ani nehovoriac. A hoci toto by sme mohli analyzovať v inej kapitole (), ako inak by sme si uvedomili, že sme boli majiteľmi šťastia, ak nie práve vtedy, keď ho momentálne nevlastníme?
Zdalo by sa, že indikátorom môjho šťastia/nešťastia je práve náprotivná budova, a že to celé nejako súvisí s počasím. Spočiatku som bola presvedčená, že to tak skutočne je. Aký to bol pre mňa šok, keď detskú radosť v očiach a dojemný výraz drobčeka ohromeného niečím fascinujúcim, mi na tvári vykúzlil mnou donedávna nenávidený sneh. A ako môj duševný stav mohol dopustiť, aby som zanevrela na slnko? Šťastie je relatívne a vôbec nesúvisí s počasím. Súvisí so subjektívnym pohľadom na svet, na udalosti dejúce sa okolo nás a stupňom pripúšťania si, podľa niekoho problémov, podľa iných nepríjemností, ktoré sa dajú prehliadnuť, a človek môže ísť veselo ďalej. Súvisí s láskou? Pre mňa určite!! V tejto chvíli...
Mária Dunajčanová
Ostatné
