• 29.10.2021

Andrea Boldišová: Izba plná spomienok

Bývalá talentovaná krasokorčuliarka Laura sa po osudnom páde uzavrie pred svetom a zuteká od všetkého, čo ju spája s predchádzajúcim životom. Jediným spoločníkom v malom kúpeľnom mestečku, kde sa pokúša začať odznova, je verný psík. Pri práci realitnej maklérky spoznáva mladého lekára Jakuba, ktorý v nej prebudí dávno pochované city. Naučí ju dívať sa na svet inými očami a pomáha jej vyrovnať sa s minulosťou. No i Jakub má svoje tajomstvá a prenasledujú ho bolestné spomienky, ktoré vrhajú tieň na ich rozvíjajúci sa vzťah. Podarí sa napokon mladým ľuďom prekonať traumy minulosti a nájsť si k sebe cestu? Alebo sú ich svety odlišnejšie, než si boli ochotní pripustiť?

Názory čitateľov:
„Knihu som zhltla za dva dni. Zaujal ma osud krasokorčuliarky, ktorá bola predčasne vyradená zo súťaží a nedočkala sa odmeny za drenie v tréningoch. Žiaľ, to sa niekedy športovcom a nielen im stáva. Bola som zvedavá, ako sa s tým hrdinka vyrovná. Kniha je napísaná reálne, pútavo, odporúčam prečítať. Autorke prajem veľa síl do ďalšej tvorby.“

„Román ma zaujal svojou obálkou i stručným obsahom, nakoľko súťaže v krasokorčuľovaní vždy s obľubou sledujem v TV. Príbeh ma chytil už od prvých riadkov, s napätím som čakala, ako sa bude osud Laury ďalej vyvíjať. Autorka má výborný štýl písania, vymyslela príbeh, ktorý vyznel v jej podaní veľmi reálne, spomenula aj skutočné udalosti a zrejme aj mesto, kde sa odohrával, dôverne pozná. Oceňujem aj záver, ktorý sa neskončil sladkým happyendom, ale zostal tak trochu otvorený. Objavila som novú autorku, určite si prečítam od nej aj niečo iné. Prajem jej veľa tvorivých nápadov.“

„Veľmi pekná kniha obálkou aj obsahom. Páčilo sa mi, že autorka spomenula aj skutočné udalosti, opísala prostredie ktoré zrejme dobre pozná, takže príbeh je uveriteľný. Odporúčam.“

Andrea Boldišová je mladá slovenská spisovateľka. Napísala zatiaľ päť knižiek. V knihe Izba plná spomienok opisuje, ako môžu veľké očakávania, nevypovedané slová zmeniť osudy ľudí. V knižke je veľa situácií, ktoré ma veľmi prekvapili. Túto knižku by som rada odporučila čitateľkám všetkých vekových kategórií.

 „Odporúčam prečítať, zaujímavé čítanie nielen pre ženy ale aj pre pánov. Prajem príjemné čítanie a veľa pozitívnych pocitov pri čítaní tejto knihy. :)“

Ukážka z knihy Izba plná spomienok:


„Zase som povedal niečo nevhodné?“ spýtal sa doktor Adamec.
Strhla sa a pozrela na svojho spoločníka, akoby ho nikdy predtým nevidela. Potom sa spamätala a sucho odvetila: „Nie, len som si na niečo spomenula.“
„Aha,“ s pochopením prikývol a viac sa nepýtal. Namiesto toho si ju pobavene premeral. „Aké ste zladené.“
„Prosím?“ nechápala, kam tým mieri.
„Hovorím, že ste zladené, vy a Bianka,“ ukázal hlavou na psíka.
Ešte stále nechápavo sledovala jeho pohľad, a keď si ju opäť premeral, došlo jej to. Mala oblečené biele tričko, biele šortky a biely klobúčik, ktorý ju chránil pred nebezpečnou slnečnou páľavou.
„Máte rada bielu farbu.“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka.
„Dobrý postreh,“ uznala. „Najradšej mám bielu a modrú.“
„Ja nemám obľúbenú farbu. Vyhovuje mi tá, ktorú mám práve na sebe.“
„Ale tiež veľa času strávite v bielej.“„Máte pravdu,“ ochotne prisvedčil doktor. „Vidíte, aspoň niečo máme spoločné.“
„Ako to myslíte?“ zamračila sa.
Neodpovedal, lebo sa práve ocitli pred pultom, ponúkajúcim sladké pokušenie v podobe pravej talianskej zmrzliny. Podľa Laury síce pravú taliansku zmrzlinu mohli ponúkať len v Taliansku, ale dúfala, že aspoň prášok, z ktorého bola vyrobená, naozaj pochádza z Talianska.
„Tak čo? Akú si dáte?“
„Čokoládovú a citrónovú,“ odvetila a postavila sa do dlhého radu čakajúcich.
„Vy ste teda konzervatívna,“ skonštatoval Jakub Adamec, keď si spolu s Tomášom prezreli kompletnú ponuku. „Čo takto mango, stracciatella alebo...“
„Melónová!“ skríkol chlapec.
„Ak sa neminie, kým prídeme na rad, bude aj melónová,“ Jakub s úsmevom krotil chlapcovo nadšenie. „Sadneme si?“ spontánne navrhol Laure, konečne zvierajúc v ruke kornútok s vytúženou lahôdkou. Keď však márne blúdil pohľadom po množstve obsadených stolíkov, úsmev mu zamrzol na perách, zatiaľ čo zmrzlina v páľave prudkého slnka v potôčikoch stekala dole kornútkom. Letná zastrešená terasa, ponúkajúca úkryt pred horúcimi slnečnými lúčmi, bola pre okoloidúcich príliš veľkým lákadlom. Každý zatúžil aspoň na chvíľu posedieť si a porozprávať sa s priateľmi či známymi pri osviežujúcom nápoji v tôni kvetináčov s cyklámenovými muškátmi.
„Tamto je voľná lavička,“ ukázala Laura na prázdnu lavičku pod stromom. Keď sa usadili, opýtala sa: „Ako ste pokročili s predajom domu? Už ste našli kupca?“
„Prosím?“ Jakub Adamec na ňu prekvapene pozrel. „Myslel som si, že kupca nám nájdete vy... totiž... vaša realitka.“
Laura prehltla veľký kus zmrzliny, až jej skoro zabehlo. „Samozrejme,“ odkašľala si, „ale najskôr musím vidieť aj poslednú miestnosť v dome. Už ste sa dohodli s vaším dedkom? Pustí ma do svojej svätyne?“
Doktor Adamec si vzdychol: „Nie je to také jednoduché...“
„Ujo Jakub, môžem si pobehať s Biankou?“ prerušil ich Tomáš, ktorý medzitým zlízal takmer celú zmrzlinu.
 „Ak ti to teta dovolí...“
„Pravdaže,“ súhlasila Laura a podala chlapcovi vôdzku. „Ale nechoď ďaleko.“
„Nepôjdem. A môžem jej dať zmrzlinu?“ obzrel sa na Lauru.
„Iba kúsok,“ odvetila, pohľadom kontrolujúc, či ju Tomáš poslúchol. Zohol sa a podal psíkovi zvyšok kornútka. Bianka sa s chuťou vrhla na ponúknutú pochúťku, a keď ju zjedla, vďačne chlapcovi oblizovala ruku.
„Skamarátili sa,“ poznamenal doktor Adamec. „Bude mu chýbať.“
„Aj on jej.“
Chvíľu obaja mlčali. Potom sa ozvala Laura: „Kedy umrela vaša babka?“
„Pred tromi mesiacmi.“
„A odvtedy dedko sedí v tej izbe?"
Mlčky prikývol. Pohľad mu potemnel, myšlienkami zrejme zablúdil veľmi ďaleko.
„Museli sa mať veľmi radi,“ skonštatovala Laura.
Jakub Adamec nereagoval.
„Vnímate ma, pán doktor?“
„Prosím?“
„Vravím, že vaši starí rodičia sa museli mať veľmi radi.“
„Máte pravdu, boli nerozluční...“ povedal zamyslene a vzápätí ju s úsmevom požiadal: „Hovorte mi, prosím, Jakub.“
„V poriadku, Jakub, ja som Laura.“
„Laura,“ zopakoval po nej. „Pekné meno.“
Neodpovedala. Nevedela odhadnúť, či to myslí vážne, alebo sa jej len snaží zalíškať. Keď naposledy uverila pochvalám muža, nedopadlo to dobre. Najhoršie na falošných slovách je, že dokážu prebudiť pravé city. A človek, ktorý im v mylnej domnienke uverí a postaví na nich svoj svet, skončí sklamaný.
„Musel vám veľmi ublížiť,“ skonštatoval Jakub Adamec nečakane.
„Kto?“ nechápala Laura.
„Ten, kvôli komu ste taká.“
„Aká?“
„Chladná a tvrdá.“
Až dodnes jej tie slová zneli ako najväčší kompliment, aký jej kedy kto zložil. Vyjadrovali všetko, čo chcela dosiahnuť, kým sa túžila stať. Zocelenou bytosťou, ktorú nikto a nič nezlomí. Rovnako ako ľad. Biely, pevný, tajomný. No z úst tohto mladého muža s veľkými úprimnými očami odrazu pôsobili ako neslušná nadávka. Zmiatlo ju to a nevedela ako zareagovať. Oblizla si pery, na ktorých jej ostali stopy po sladkej zmrzline, a napokon povedala: „To je na dlhé rozprávanie.“
„Ja mám dosť času,“ vyhlásil s povzbudivým úsmevom.
„Tak si ho nekazte počúvaním môjho príbehu. Nie je až taký zaujímavý,“ schladila ho Laura. Prudko vyskočila a rozlúčila sa: „Musím už ísť. Bianka, k nohe! Ideme domov.“

Súťažná otázka:
Akému športu sa venovala hlavná hrdinka Laura?

Správna odpoveď: Laura sa venovala krasokorčuľovaniu.

Knihu s venovaním a podpisom autorky získava: Mgr. Eva Šompľaková z Humenného a Ľubica Šťastá z Trenčianskych Stankoviec

Výhercom srdečne blahoželáme!