Román plný histórie, lásky a kúziel

Strhujúcu knihu o cárskej rodine Romanovovcov pretkala autorka Nadine Brandes kúzlami a láskou, ktoré zaručene chytia za srdce. Keď posledný cársky rod odvážajú do vyhnanstva na Sibír, jeho jedinou nádejou zostáva najmladšia Anastázia, ktorej by odvahu závidel nejeden prizerajúci sa boľševik.

Sedemnásťročná Anastázia dostane za úlohu prepašovať do zajatia zložité zaklínadlo od najchýrnejšieho ruského majstra kúziel. Za pätami má však krvilačného boľševického veliteľa, ktorý je ochotný urobiť všetko, aby dostal hlavu bývalého cára a jeho najbližších.

Anastázia sa však čoskoro dostáva na križovatku priorít: buď prijme pomoc príťažlivého Zaša, ktorý sa správa inak než priemerný boľševik, alebo neznáme kúzlo vypustí a bude riskovať jeho dôsledky. Puto medzi vojakom a bývalou princeznou rastie, no všetko sa zmení v okamihu, keď obaja stoja na opačných stranách popraviska.
Napínavú a dojímavú novinku budú milovať ako mladí čitatelia, tak aj dospelé dobrodružné duše.

Začítajte sa podľahnite jej čaru:

Zhíkla som a zvuk sa niesol celou miestnosťou. Jurovskij na mňa upriamil pohľad. Odvedú otca bez nás? Našou jedinou útechou v exile bola jednota. Naša sila spočívala v rodinnom pute, našej romanovovskej krvi, ktorá nás chránila pred zúfalstvom.
Prosím vás, prosím vás, nerobte to.
Otec zdvihol bradu a stráže v miestnosti, ktoré ho rešpektovali, zrazu stáli o čosi vzpriamenejšie. Opäť vyzeral ako cár.
„Bez rodiny nikam nejdem.“
„Tak vás budeme musieť odviesť násilím.“ Jurovskij nemusel boľševikom, ktorí stáli pred domom, nič prikázať. Mali početnú prevahu. „Môže vás niekto sprevádzať, no zajtra ráno vyrážame. Zvyšok rodiny sa k vám pripojí, keď chlapec… vyzdravie.“ Takmer vyriekol zomrie. Nevyslovil to, no predsa len nás to ranilo viac ako čokoľvek iné, čo povedal. Odísť. Zajtra. Násilím.
Veliteľove slová boli definitívne. Hnev v mojom vnútri sa dral na povrch a takmer som sa neovládla. Nemôžu nás rozdeliť! Prečo? Prečo musia otca odvliecť tak náhlivo? A bez toho, aby nám prezradili kam? Jurovskij sa otočil na päte a prikázal trom vojakom: „Dozrite na nich.“
Dom neprehľadali, takže denníky som nakoniec spálila zbytočne. Namiesto toho nás chceli rozdeliť. Kvôli Alexejovej chorobe a mamkinmu podlomenému zdraviu… to môže byť
naposledy, čo sme všetci spolu. Otec ma chytil za ruku a odtiahol ma bokom. „Poď, Nasťa.“
Pravdepodobne si všimol, ako mnou lomcuje hnev. „Nemôžu nás rozdeliť,“ zapišťala som, len čo sme sa boľševikom stratili z dosahu. „Nesmieš im to dovoliť!“ „Teraz nie je vhodný čas na odpor.“
„Ale kam? Kam vás to posielajú?“ „Pravdepodobne do Moskvy na súd.“ Moje hrdlo zachvátila páľava horúcejšia ako plameň, čo zničil moje denníky. „Preklínam tých boľševikov. Mala by som
im narobiť diery do podrážok!“ Otcov úškrn zakryli fúzy. „Práve preto tu musíš ostať, Nasťa.
Aby si svojimi šibalstvami všetkých rozveselila.“ „Ja s vami nejdem?“ zháčila som sa. Ako to, že sa tak rýchlo rozhodol?
„Musíš tu ešte niečo zariadiť… “