Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Po vlastných

Mladá slečna už hodnú chvíľu netrpezlivo sedela v čakárni u lekára. Obhrýzala si nechty, krčila zdravotnú kartičku a ani pohybmi nôh nedávala najavo svoju psychickú pohodu. Čo len mohlo znepokojiť jedno krásne, mladé dievča, čo možno iba včera oslávilo sladkých osemnásť? Chrípka to určite nebude, pretože žiadny príznak tomu nenasvedčoval. Ani kašeľ, ani horúce líca či upchatý nos našu pacientku netrápili.

Pozorne som ju sledovala zo stoličky oproti, v čakárni sme boli len my dve, no aj tak som nenabrala odvahu nadviazať nenápadnú konverzáciu. Slečna sa mi zdala až priveľmi bez nálady, je značne vystresovaná a isto už dlhodobejšie trpí aj spánkovým deficitom. Pri sebe mala takú veľkú hŕbu papierov, že by sa jej nevyrovnali ani moji starí rodičia s lajstrami plnými rôznorodých diagnóz.

Ale veď všetci máme vlastné problémy a ani ja tu práve teraz nesedím len tak z dlhej chvíle. Prečo by ma mala zaujímať nejaká pubertáčka, ktorá pravidelne ignorovala povinné zdravotné prehliadky a teraz, keď ju pichlo v palčeku, nevie čo so sebou? Radšej si prečítam nejaký zaujímavý leták, alebo si zahrám hru v mobile, len aby som nepôsobila zvedavo. Aj u mňa sa pomaly začala stupňovať nervozita, pani doktorka si so sestričkou už presne o dvadsaťpäť minút predĺžili obedňajšiu prestávku a vôbec to od nich nie je fér.

Asi som sa tak intenzívne začítala do malej brožúrky o starostlivosti o pleť, že som si ani nevšimla, ako slečna prichádza ku mne. „Prosím ťa, môžem ti nadiktovať svoje číslo a keď sa vráti doktorka so sestričkou, bola by si taká ochotná a prezvonila mi? Nevydržím dlho sedieť, potrebujem sa ísť aspoň na chvíľu poprechádzať von,“ znela prosba mladej pacientky. „Samozrejme, povedz mi svoje číslo, hneď ako prídu, zavolám ti,“ ochotne som jej odpovedala.

Dievča sa usmialo, vymenili sme si svoje čísla a ešte predtým, ako odišla z čakárne, som ju zastavila svojou zvedavou otázkou: „A nepotrebuješ pomôcť? Ak sa cítiš veľmi zle, nebude rozumné, keď sa vyberieš von sama,“ upozornila som ju. V tej chvíli sa na mňa mladá dáma zahľadela, akoby mi chcela naznačiť, že od nikoho nepotrebuje žiadne humánne gesto. So slzami v očiach mi na to odvrkla: „Rada by som si ešte užila, že sa môžem bez akejkoľvek pomoci pohybovať na svojich dvoch nohách. Dovolíš mi to?“ Zase som prestrelila! Zostala som sedieť ako vycivené húsa a nezmohla som sa ani na pozdrav, keď do dverí vstúpila pani doktorka so sestričkou.

Tatiana Kovalčinová