Stredoveké mestá na Slovensku - 2.

Mestské zväzy a spoločenstvá

Podobne ako v iných častiach Európy aj v Uhorsku, a na Slovensku obzvlášť, sa niektoré mestá združovali v záujme ochrany svojich výsad a spoločných záujmov, koordinácie postupu v jurisdikčných a vojenských otázkach. Na prelome stredoveku a novoveku, v čase nástupu reformácie, išlo aj o spolčovanie na báze konfesionálnych záujmov. Najčastejšie sa združovali mestá geograficky blízke, mestá príbuzného či rovnakého právneho okruhu alebo s podobnými či totožnými hospodárskymi záujmami. Najstarší mestský zväz má pôvod v Spoločenstve spišských Sasov, ktoré vzniklo na základe kolektívneho privilégia kráľa Štefana V. z roku 1271. Združovalo nemeckých hostí (hospes), čiže kolonistov osídlených v Popradskej a Hornádskej kotline. V čase potvrdenia kolektívneho privilégia kráľom Karolom I. roku 1317 patrilo do Spoločenstva spišských Sasov 30 väčších sídel, ktoré s príslušenstvom mali spolu 43 lokalít. Tento počet sa však už v prvej polovici 14. storočia zmenšil na 24, čím vznikol útvar nazývaný neskôr Provincia 24 spišských miest. Na čele jej samosprávy bol spišský gróf (comes provinciae) volený na obdobie 1 roka. Všetci obyvatelia spišských miest užívali spišské právo nazývané Zipser Willkühr. Pôvodne to boli zvyky a obyčaje, ktoré si saské obyvateľstvo prinieslo z vlasti, časom sa v ňom však uplatnili uhorské vplyvy, takže po spísaní sa už odlišovalo od saského práva. Roku 1412 uhorský kráľ Žigmund zálohoval poľskému kráľovi Vladislavovi II. za 37 000 kôp českých grošov 13 najbohatších miest provincie. Zachovali si pôvodné výsadné postavenie a ustálil sa pre ne názov Provincia 13 spišských miest. Podolínec, Hniezdne a Stará Ľubovňa, ktoré sa taktiež dostali do zálohu, nepatrili do tejto provincie, ale boli začlenené do hradných panstiev Ľubovňa a Podolínec. Pôsobnosť poľskej správy sa obmedzila na dozor, ktorý vykonával starosta (kapitán) sídliaci na Ľubovnianskom hrade. Zálohované mestá boli opäť začlenené do Uhorska až roku 1772 pri tzv. prvom delení Poľska.

Mestá, ktoré neboli zálohované, utvorili na pôvodnom právnom základe nový samosprávny útvar nazývaný Provincia 11 kráľovských spišských miest. Výsadné postavenie si však neubránili, lebo už v druhej polovici 15. storočia klesli na úroveň poddanských mestečiek prípadne dedín a stali sa príslušenstvom Spišského hradu.

Profesionálna a regionálna predurčenosť boli základom úzkej spolupráce a neskôr konštituovania sa Zväzu slobodných kráľovských banských miest na strednom Slovensku, známych aj pod názvom dolnouhorské banské mestá (niederungarische Bergstädte). Podľa ustáleného hodnostného poradia (rangu) sem v polovici 15. storočia patrilo spolu 7 miest: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá. Stredoslovenský banský revír zaujímal z celoeurópskeho hľadiska popredné miesto v ťažbe, zhuťňovaní a produkcii drahých kovov. Okolo polovice 14. storočia sa v Uhorsku vyťažilo približne 2 000 – 2 500 kg zlata ročne, pričom len v samotnej Kremnici vtedy ročne vyprodukovali 400 kg, koncom 15. storočia asi 250 kg. Najväčším producentom striebra bol rudný revír v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici, kde sa v 2. polovici 14. storočia vyťažila podstatná časť z celouhorskej produkcie odhadovanej na 100 ton ročne, čo predstavovalo asi 25 % európskej produkcie striebra. Na prelome 15. a 16. storočia tu nastal útlm vo výrobe zlata i striebra, no stúpla produkcia medi, a to vďaka Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, ktorú roku 1495 založil domáci podnikateľ Ján Turzo a nemecký bankár Jakub Fugger z Augsburgu. Spoločnosť sa stala prototypom kapitalistického veľkopodniku s celoeurópskou pôsobnosťou, sídlila v Banskej Bystrici (odtiaľ názov Neusohler Kupferhandel) a prostredníctvom svojich faktórií vo Vroclave, Gdansku, Antverpách, Norimbergu a Benátkach vyvážala meď a striebro do celého civilizovaného sveta.

Ako osobitná odnož uvedeného spoločenstva banských miest sa vyvinuli venné mestá kráľovnej. Išlo o mestá a majetky, ktoré v 15. – 16. storočí prislúchali z titulu vena manželkám uhorských kráľov. Pôvodcom tejto ustanovizne bol kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý roku 1424 udelil svojej manželke Barbore viacero slobodných kráľovských miest a kráľovských majetkov, či presnejšie pravidelné príjmy nimi odvádzané do kráľovskej pokladnice. Boli to už uvedené stredoslovenské banské mestá a ďalej kráľovské mestá Brezno, Krupina a Zvolen, ako aj hrady a hradné panstvá Dobrá Niva, (Slovenská) Ľupča, Šášov, Vígľaš, Zvolen. Panovník síce nemal právo venné majetky predať či darovať, no stávalo sa, že ich zálohoval, najmä keď nebol ženatý. Venné mestá ako ustanovizeň zanikli, keď roku 1548 kráľovná Mária, vdova po Ľudovítovi II. Jagelovskom, vtedy miestodržiteľka v Nizozemsku, vrátila všetky venné majetky svojmu bratovi, uhorskému kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému (1526 – 1564).

Prevažne obchodno-ekonomické záujmy stáli v popredí spojenectva piatich slobodných kráľovských miest na východnom Slovensku. Tento zväz, známy pod názvom Pentapolitana či Pentapolis, sa definitívne dotvoril zhruba v polovici 15. storočia a združoval Košice, Levoču, Bardejov, Prešov a Sabinov. Zväz zohrával významnú úlohu najmä v tranzitnom obchode, keďže v príslušnom regióne sa križovali staré tranzitné cesty v smere juh – sever a západ – východ. Vedúce postavenie mali Košice, kde sa najčastejšie konali pravidelné porady zástupcov miest. Služby dobre organizovaného spravodajstva Pentapolitany a jej kontaktov v zahraničí využíval aj panovník, kráľovské úrady a veľmoži.

Tesnú spojitosť a spoluprácu s Pentapolitanou mal Zväz banských miest na východnom Slovensku, známych aj pod názvom hornouhorské banské mestá (oberungarische Bergstädte). Na štatutárnom zhromaždení roku 1487 v sídle kráľovskej komory v Košiciach sa stanovilo, že podľa dávneho zvyku a spravodlivosti majú banské mestá zasadať a hlasovať v poradí: Gelnica, Smolník, Rudabánya, Jasov, Telkibánya, Rožňava, Spišská Nová Ves. (Dve z týchto miest – Rudabánya a Telkibánya – sú na území dnešnej Maďarskej republiky.) O rangu, a teda aj dôležitosti miest v spolku rozhodovala nielen starobylosť a rozsah privilégií, ale aj hodnota vtedajšej produkcie baní. Vo východoslovenských banských revíroch sa oddávna ťažila železná ruda a drahé kovy, najmä striebro a meď. Len v Smolníku sa v 1. tretine 15. storočia vyrobilo ročne priemerne 182 ton medi. Už koncom 14. storočia tzv. spišská meď ovládla vtedajšie trhy v severnej Európe, cez Krakow a Toruň sa vozila do Gdanska a odtiaľ po mori do Švédska, Flámska a Anglicka.

Vysoká produkcia drahých kovov na Slovensku prinášala veľké zisky kráľovskej pokladnici, bola však aj významným zdrojom obživy obyvateľov a súčasne prosperity patriciátu banských miest. Kríza vo výrobe a latentný sociálny antagonizmus medzi banským robotníctvom a patriciátom boli roku 1525 príčinou veľkej baníckej vzbury v Banskej Bystrici. Vzbura prerástla do baníckeho povstania, ktoré v rokoch 1525 – 1526 zasiahlo celú stredoslovenskú banskú oblasť. Išlo o najväčšie a vlastne jediné organizované ozbrojené sociálne hnutie v mestách na konci stredoveku v rámci celého Uhorska.

PhDr. Vladimír Segeš